Alto

13. Can you hear the darkness?

Tma.

Prvá a posledná myšlienka.

Tma. Ticho.

Nič iné.

Tma...

Nezostalo už nič. Nikde. Všetko, čo existovalo bola temnota.

Neviem ako dlho. Zo sveta sa vytratili sekundy, minúty, hodiny aj dni. Bol to len tmavý, tichý priestor naplnený bezodnou chladnou tmou. A uprostred nej ja. Sám.

Alebo som bol sám vždy?

Posadil som sa. Zvuk šuchnutia topánky o betón, ktorý by som si bežne ani nevšimol, znel takmer bolestivo nahlas.

Nevedel som koľko som spal. A či vôbec. Alebo som spal stále? Bol som vôbec teraz hore?

Ruky na tom neboli lepšie. Bolel ma každý pohyb či pokus oň, keď som otváral fľašu s vodou. Snažil som sa ju šetriť, no podľa zvuku, ktorý mi zakaždým ostro udrel do uší, a váhy na dne už veľa nezostávalo. 

Zjavovala sa zriedka, no častejšie ako jedlo. Boli to momenty, keď som sa prebral zo spánku a krívajúc prešiel popri jednej zo stien, kde som na ňu narazil. Nikdy som však nezachytil okamih jej príchodu.

Napriek tomu, že som sa práve zobudil som bol stále rovnako unavený. Moje oči nenásytne kričali po svetle a moja myseľ sa dožadovala niečoho, niekoho...hocičoho, čo by ju vytrhlo z nekončiacej slučky ničoty.

Oprel som sa o chladnú stenu a vnímal zvuk vlastného dychu. Bola to jediná vec spolu s bolesťou, čo ma uisťovala, že som ešte stále nažive.

Privrel som oči. Cítil som ako upadám do spánku, keď sa miestnosťou rozľahol zvuk. Tenký, piskľavý, ostrý. Dlhé pípnutie, ktoré nekončilo. Nikdy a nikde.

Zvraštil som tvár a prikryl si uši rukami, no preniklo aj cez tie. Prestalo až po tom, čo som otvoril oči a zmätene prešiel pohľadom tmu. Nič sa v nej nezmenilo. Stále som to bol len ja a bezodný čierny časopriestor.

Netrvalo dlho a otupujúca jednotvárnosť na mňa začala opäť doliehal. Znovu som dovolil viečkam klesnúť.

Prišiel znova. Prenikavý zvuk zarezávajúci sa do mozgu ako neviditeľné ihly, ktorých každou sekundou prichádzalo viac a viac a každým momentom sa zarývali čoraz hlbšie.

Pevne som pridŕžal dlane na ušiach. Zatínal som zuby a čakal, kedy prestane.

Pochopil som. Bude tu. Príde zakaždým, keď privriem oči a budem zaspávať. Milióny ihiel sa budú vracať a znemožňovať mojej únave odísť.

Prestal.

Neisto som zložil dlane z brniacich uší. Vyškriabal som sa nohy a chytil sa steny, aby som preniesol váhu z nohy, ktorú prevŕtali klince.

Nebudem zaspávať. Spal som dosť. Dokážem vydržať.

Dotýkajúc sa steny som prešiel okolo miestnosti. Bola väčšia alebo sa mi to len zdalo?

Keď som nahmatal kovové dvere zastal som. Bola tam. Pri dverách stála ďalšia fľaša plná vody. A znovu som nepostrehol, kedy prišla. Naozaj to dokázali tak nehlučne?

Prešiel som prstami po hladkej oceli, z ktorej boli dvere, hoci som to urobil už niekoľkokrát. Chýbala na nich kľučka a kľúčová dierka bola niečím z druhej strany pevne zapchatá. Nepodarilo sa mi nájsť nič, čo by mi mohlo akokoľvek pomôcť dostať sa cez ne von.

Buchol som do nich, slabšie než som predpokladal, hoci neviem, aký výsledok som čakal. Spoznal som to, pretože som to už mnohokrát videl na iných. Činy, ktoré nemohli nič zmeniť, len klamlivo kŕmili myseľ pocitom, že človek robí niečo pre to, aby dosiahol svoj cieľ a tým sa k nemu približuje. Tie činy mali meno. Prezývali ich zúfalosť. Zlyhanie vybíjajúce posledné zásoby energie a prinášajúce ešte väčšiu frustráciu.