Alto

22. So we meet again

Hailey

Nervózne som podupkávala nohou a sledovala pár s dvoma deťmi, ktorý sedel na sedačkách oproti. Deti spoločne civeli na niečo v mobile, ktorý im muž pred pár minútami obetavo požičal a spolu so ženou sa na niečom zasmiali. Čakali na vyhlásenie rovnakého letu ako ja, no stavila by som sa, že v nich ani zďaleka nevyvolával také zdesenie.

Prešla som pohľadom k mobilu, ktorý som zvierala v ruke spolu s letenkou a opäť odolala pokušeniu zahodiť ho. Zhasnutý displej zrazu pôsobil ako spiaca príšera, ktorá vedela o každom mojom kroku.

Chodili stále. Správy z neznámeho čísla, ktoré sa nedali zablokovať a neustále mi pripomínali muža z autobusu, pričom boli čím ďalej znepokojivejšie.

Samozrejme, že som to mohla nahlásiť. Mohla som dať mobil do servisu, vymeniť SIM kartu alebo minimálne to niekomu zmieniť. Spravila by som to už v prvý deň, keby môj účet neprijal mail, ktorý ma ubezpečil, že to je to posledné, čo chcem urobiť.

Nikdy som neotvárala neznáme linky, text v predmete správy ma však presvedčil.

34°02'14.6"N 118°26'56.8"W, nesúhlas je súhlas

Zo zvedavosti som súradnice skopírovala a vložila do mapy na internete, len aby som následne pocítila ešte väčšiu úzkosť po tom, čo som si uvedomila, že hľadím na svoj vlastný dom. 

Bolo to naozaj všetko tak jednoduché?

Slová, ktoré mi nedávali zmysel ma napokon prinútili otvoriť odkaz. Chytenie vírusu bolo to posledné, čoho som sa obávala. Aj tak už mali takmer všetko. Ak sa mi niečím vyhrážali, chcela som vedieť, čo to bolo.

Pred mojimi očami sa načítal čierny obdĺžnik a krátky úsek videa a ja som pochopila, že som sa mýlila. Nechcela som to vedieť. Najradšej by som celý obraz ženy spolu so zvukom jej kriku vymazala z pamäte a mysle, no už bolo neskoro. Zostal tam.

Vedela som, čo sa mi snažili naznačiť a presviedčala sama seba, že ide len o bluf. Slovo sa stalo mojou mantrou.

Bluf. Bluf. Bluf. Príliš reálny a príliš živý.

Bola som presvedčená, že existoval spôsob, ako sa z tohto celého dostať, bolo však jedno ako dlho som nad tým premýšľala. V mojej hlave sa neobjavilo žiadne riešenie. Dobrovoľne navštíviť adresu na papieri by bola hlúposť. Rovnaká však bola len ticho dúfať, že sa neuchýlia ku krokom, ktoré naznačili, najmä po tom všetkom, čo sa im už podarilo.

Zúfalo som potrebovala, aby mi niekto povedal, čo mám robiť, nečakala som však, že príde práve ona - neznáma žena v jednoduchej bielej košeli a čiernych nohaviciach doplnených lodičkami, ktorá jedno ráno zazvonila pri dverách.

Vlnité hnedé vlasy jej voľne dopadali na plecia a ja som bola presvedčená, že jej cieľom je donútiť ma najbližšie dve hodiny počúvať o výhodnom poistení, pripojení k sekte, hrncoch alebo čomkoľvek inom, čo sa snažila predať.

Po mojom zaváhaní nad otázkou či mám čas sa len pousmiala. „Iba ti chcem pripomenúť, že najlepšie urobíš, keď poslúchneš."

Prekvapene som na ňu hľadela. Nemusela nič viac vysvetľovať. Bolo mi jasné, o čom hovorila.

„Čo odo mňa chcete?" nepriateľský tón som sa ani nesnažila skryť.

„Dostala si adresu. Myslím, že momentálna situácia ti nie je príjemná, takže pokiaľ chceš mať pokoj najmúdrejšie by bolo dostaviť sa na dané miesto. Pôjde len o jeden rozhovor."