Alto

35. Past uncertain, future unknown

Nevedel som, kedy sa okolo mňa mihol marec. Prvý apríl prešiel rýchlo, utvrdzujúc ma v pocite, že najväčším vtipom som aj tak ja, a čoskoro sa prehupol do posledných májových dní. Vzduch oteplel, prišlo slnko a dážď sa zjavoval o niečo zriedkavejšie, Vancouver však na mňa stále pôsobil rovnako melancholicky ako v zime.

Oprel som sa o studenú stenu prepravného kontejnera stojaceho v zástupe ďalších a zadíval sa na skoré brieždenie. Horizont zalial pás tmavooranžovej farby. Bojoval s tmou, ktorá pohlcovala oblohu, a vytláčal ju spôsobom, ktorý sa zdal byť slabý, takmer nevšimnuteľný, ak ste sa naň sústredili. Stačilo ale len na okamih prerušiť pozornosť a znovu ju vrátiť späť, aby ste si uvedomili, že realita je niekedy jasnejšia, len ak sa na chvíľu prestane vnímať.

Niečo, o čom poeti písali básne, pretože na zrode nového dňa bolo očividne niečo pekné, pre mňa však len znamenalo dôkaz, že všetko bola jedna nekonečná únavná slučka a každé ráno znamenalo návrat na jej začiatok. Kruh, z ktorého sa nedalo utiecť, až kým vás nepochoval.

Znovu som sa obzrel do tmavej škáry medzi kontajnermi. Bolo jedno koľkokrát som už do nej počas svojho čakania zasvietil mobilom a presvedčil sa, že je prázdna. Len čo som ho zhasol, tiché mrmlanie sa z nej po pár minútach ozvalo znova.

Nič tam nie je. Prestaň si konečne nahovárať zvuky, ktoré neexistujú. Aspoň jeden jediný deň, doriti.

Bol to len ďalší prejav dokazujúci, že dávky s tým nemali nič spoločné. Od poslednej prešlo päť dní a všetko bolo skôr horšie, než lepšie.

Muž v oranžovej reflexnej veste, ktorý sa zjavil predo mnou, pôsobil ako záchrana. Pevný bod reality, na ktorý som sa mohol sústrediť a vrátiť sa tak späť do nej.

„Pán Alto z medzinárodnej prepravnej spoločnosti..." pozrel sa do papierov pripnutých na podložke v svojej ruke a znovu zdvihol zrak ku mne, „Krídlo?"

Medzinárodná.

Potlačil som náznak hrdosti a prikývol. Krídlo neukazovalo priamo na Holubicu. Súvislosť pochopili len tí, ktorí mali a chceli mať veci prevezené s čo najmenším rizikom kontroly. Pre obyčajnú verejnosť, platiacu za prepravu a doručenie balíkov alebo tovaru, ak sa jednalo o firmu, zostával pôvod mena skrytý. Jej podiel medzi klientmi síce nebol veľký a stúpal pomaly, no rozhodne bol väčší, než som čakal. Daňovým úradom som mohol klamať aspoň o pár čísel menej. Stačilo sa prezentovať ako rýchla a ekologická spoločnosť s vysokou kompenzáciou v prípade oneskorenia a záujem ľudí vzrástol sám.

„Chceli ste vidieť, kam sme uložili vaše kontajneri," pripomenul chlap. „Prosím, poďte za mnou." Otočil sa a sviežim krokom, príliš živým na to koľko bolo hodín, vykročil smerom, z ktorého sa vynoril.

Udržiaval som si od neho odstup a nechal ho ísť predo mnou. Aspoň tri metre. Nedôverčivo som sledoval každý pohyb jeho tela. Každý dotyk chodidla so zemou. Okolie. Na tmavých odľahlých miestach ako toto, bolo lepšie neveriť ničomu a podozrievať všetko.

Vyviedol ma z dlhej ulice medzi kontajnermi smerom k asfaltovému výbežku obklopeného morom. Bielym čiaram osvetleným niekoľkými lampami, ktorými bola cesta pokreslená, som nerozumel a ani som sa nesnažil. Podstatnou bola dlhá nákladná loď na boku.

Ukázal na dva stĺpy piatich kontajnerov, ktoré na nej stáli, obklopené bludiskom ďalších. Tmavozelenú farbu som spoznal hneď, rovnako ako biele logo, ktoré ju dopĺňalo. Tak jednoduché, že podľa Hailey pripomínalo skôr krivé E, než krídlo.

„Tam tie sú vaše," oznámil mi a nahliadol späť do papierov. „Máte tu poznačené nejaké nové zmluvy. Hneď vám prinesiem tie kópie, ktoré ste si vyžiadali."