Alto

23. The white dove

Ešte raz som prepočítal kopu bankoviek pred sebou. Lyn a Červená mikina predali už viac ako polovicu, čo sa do môjho rozpočtu prenieslo ako tridsať tisíc. Zo všeobecného hľadiska to bolo dobré. Čo sa však týkalo nákladov, ktoré vyžadovali moje plány? Mohlo to byť aj lepšie.

„Chceš mi povedať, že pre to všetko už máš určenie?" protestoval znovu Lester. „Ničoho okrem tejto malej miniatúrnej stovky sa nemôžeme ani dotknúť?"

Oddelil som od kopy dvesto dolárov a strčil mu ich do ruky. „Spokojný? To je tvoja prvá výplata. Keď mi dáš chvíľu pokoj ďalšia bude možno podstatne väčšia."

„Ak skončíme na ulici, lebo to hneď všetko do niečoho vrazíš, mysli na to, že som to hovoril. Do svojej krabice od chladničky ani jedného z vás nepustím."

„Môžeš mi trochu veriť?" povedal som a odpil si z hrnčeka s kakaom. Bolesti hlavy to síce nepomohlo, no minimálne ju to spravilo znesiteľnejšou.

Hailey stále spala. Vzhľadom na to, že sme sa rozprávali takmer do rána by na tom bol každý normálny človek rovnako. Môj spánok však znova sotva presiahol dve hodiny, aj to nie súvislé, a ďalšie odmietli prísť.

„Len konštatujem," vysvetlil a načiahol sa za rúčkou na okne, aby ho zavrel, to sa však ani nepohlo. Zvraštil obočie a zaprel sa, no výsledok bol rovnaký.

„Je to zaseknuté," prehovoril som. „Skúšal som to."

„Sakra," zanadával bojujúc ďalej, keď sa zrazu ozvalo prasknutie. Okno sa uvoľnilo z pántov a Lester zostal stáť pod jeho váhou so snahou pridržať ho na mieste.

„Som si istý, že teraz pôjde dnu oveľa menej zimy," neodpustil som si a pristúpil k nemu, aby som mu ho pomohol zložiť. Rovnako ako dvere vyzeralo, že si už odžilo celkom dlhú dobu a pravdepodobne bolo len otázkou času, kedy sa stane niečo podobné. To, že Lester daný čas podstatne urýchlil bola však druhá vec.

Zahľadel som sa na ulicu pod nami a sychravé veterné počasie značiace, že onedlho začne ďalší lejak. Rozhodne najlepšie počasie na to mať v byte obrovský nezakrytý otvor.

Miestnosťou sa rozľahlo zaklopanie, ktoré ma prinútilo zvraštiť obočie a otočiť sa k dverám. S vlnou nervozity som hľadel na kľučku a zhodnocoval, čo mám čakať po tom, ako ju stlačím. Bola tu šanca, že to bola znova domovníčka, ktorá nás včera veľkodušne obdarovala prednáškou o tom, že nástenka na prízemí slúži na to, aby každý vedel, ktorý týždeň má na starosti upratovanie vchodu a tak ju máme láskavo prestať ignorovať. Druhá možnosť bola, že nás našiel niekto, kto nás nájsť nemal. Ani jedna z nich mi však nepripadala zvlášť príjemná.

Opatrne som otvoril vchodové dvere a uvidel Paula. Na ústach sa mu zjavil úsmev spolu s malými vráskami v kútikoch očí. „Mohol si si vybrať aj lepšiu štvrť na bývanie," zhodnotil.

„O čo ide?" zaujímalo ma po tom, čo som ho nechal vojsť.

Vydal zo seba povzdych. „Asi nemá zmysel ťa viac presviedčať." Došlo mi, že hovorí o mojom pláne, ktorý som im pred pár dňami predniesol a nedostal práve najpozitívnejšiu reakciu.

„Nepáči sa mi to a nechcem ťa v tom podporovať," vysvetľoval ďalej, „ale radšej v tom pôjdem s tebou, než ako keby sa mám báť, že urobíš nejakú hlúposť, ktorej som mohol zabrániť. "

Cítil som, ako sa mi na tvári zjavil mimovoľný úsmev. „Vážne?"

„Síce ma to stálo hádku s tvojou mamou a Vincentom, ale ako vidíš, tak som ju vyhral."

Díval som sa na neho, stále mierne prekvapený a uvedomil si, že ma to potešilo viac ako som čakal.

„Teraz mi povedz, čo si už stihol spáchať." Kývol hlavou k zostávajúcim pár balíkom na linke a ja som zhrnul posledných niekoľko dní.