Alto

4. Socialize me

Hypnotizoval som meno na zvončeku a tlačidlo vedľa neho. Mám to spraviť či nie? Mám?

V podobnom duchu sa niesli moje myšlienky už od včera. Správa ma trochu vykoľajila. Pôvodne som mal v pláne ignorovať ju rovnako ako neodbytného chalana, ale možno by bol Vincent konečne šťastný z mojej snahy o socializáciu a dal mi pokoj. A možno to nebude také zlé, a vlastne môže byť celkom fajn vypadnúť zo zabehnutého stereotypného kolotoča, z ktorého sa mi už občas začínala točiť hlava.

Stlačil som tlačidlo zvončeka a čakal. A čakal. A nestalo sa absolútne nič.

Prešiel som k dverám bytovky a zistil, že v prvom rade neboli ani zamknuté, keďže postarší kovový jazýček, ktorý to mal na starosti, nefungoval už pravdepodobne dlhšiu dobu.

Výťah sa v bytovke nenachádzal a schodisko pôsobilo tmavo a ponuro, rovnako ako aj ulica, na ktorej ležala. Štvrť nebola v katastrofálnom stave, no bola to jedna z tých oblastí, ktoré prispievali celkovému priemeru počtu zločinov v meste značne väčším podielom, než niektoré ostatné. Rozhodne by som si na pokojnú nočnú prechádzku nevybral túto časť mesta.

Prešiel som k dverám na treťom poschodí, z ktorých dunela hudba a smiech. Začal som prehodnocovať svoje rozhodnutie a potláčal chuť otočiť sa a tváriť sa, že som tu nikdy nebol a pokračovať vo svojom nudnom živote.

Bol som rozhodnutý v danom pláne pokračovať, keby sa v tom vchodové dvere dokorán neroztvorili a neprekazili moje nikým nepovšimnuté vyparenie.

Lester stál medzi nimi v teplákoch a tričku s nápisom The best bro. Dredy mal zopnuté a v ruke držal otvarák na fľašu.

„Čau, kámo!" Vytasil na mňa svoje žiarivé zuby s úsmevom, ktorý mal v sebe viac života, než celá moja existencia. „Som rád, že si prišiel! Poď ďalej!"

Ustúpil z dverí, aby som mohol vojsť. Prešiel som cez prah, rozmýšľajúc, prečo som nevypadol, kým som mohol a neisto kráčal stiesnenou chodbou smerom k cudzím hlasom.

Obývačka bola malá. Okrem starej pohovky, ktorá vyzerala, že má už pár desaťročí za sebou a neveľkého stolíka, obsypaného pohármi, obalmi a fľašami, sa v nej nachádzali len holé steny, ktoré by sa už zišlo premaľovať, hoci jednu z nich zdobil celkom novo vyzerajúci televízor.

„Takže, ľudia, toto je Neo." Lester ma predstavil počas môjho trápneho státia medzi dverami do miestnosti. Skupina troch ľudí sediacich na gauči na mňa zvedavo otočila hlavy.

„Oh, takže to tebe Les nabúral auto?" ozvala sa blondínka s milým úsmevom a pohárom niečoho, čo sa podobalo na whisky.

Dievča s krúžkom v nose a červenými vlasmi, zopnutými do dvoch copov, vedľa nej sa previnilo usmialo. „Možno som ho trochu rozptyľovala."

Chalan na druhej strane gauča sa rozhodol zapojiť do témy „Rovno povedz, že si mu..."

„Nič také sa nestalo!" náhlivo ho prerušila s nazlosteným výrazom.

Chalan sa uškrnul a odpil z pohára. Na tvári sa mu zjavila spokojnosť z vydareného podpichovania. Rukou si prehrabol tmavohnedé vlasy, starostlivo upravené a pokryté hrubou vrstvou gélu, pričom sa mi do zorného poľa dostalo malé tetovanie na jeho palci. Bol som však príliš ďaleko na to, aby sa mi ho podarilo identifikovať.

„Takže, Neo," pokračoval Lester, „toto sú Johnny." Ukázal na chalana. „X." Dievča s červenými vlasmi mi so širokým úsmevom zamávalo. „A Hailey." Mávol rukou na blondínku.

„Máš zaujímavé meno," povedala a o kúsok sa posunula, aby som si mohol sadnúť medzi ňu a Johnnyho. Premýšľal som či to bol kompliment alebo len slušné naznačenie, že je maximálne divné.