Alto

10. A ghost

„Čo si sakra robil?" Vincent ma chytil za bradu a obzeral si moju tvár.

Mykol som plecom. „Vlastne k tomu nemám čo povedať."

„Prídeš domov s rozmlátenou tvárou a vlastne k tomu nemáš, čo povedať?" Nasadol do auta a naštartoval. „Chcel by som vedieť čím si danú osobu tak vytočil."

„Myslím, že moja existencia bola postačujúca."

Ten večer sa mi stále prehrával v hlave. Nechcený, otravný film.

Pamätal som si, že som čakal pri bare . Uvedomil som si, že som vlastne ani nezistil, čo mám objednať, keď sa spoza môjho chrbta ozvalo podráždené „hej".

Spočiatku som na to nereagoval. V prvom rade preto, že som si z nejakého dôvodu nemyslel, že to patrilo mne, no keď vás za plece schytí ruka a buchne vás chrbtom o pult, už je väčšia pravdepodobnosť, že ste predmetom začínajúcej konverzácie vy.

Nechápavo som sa díval na rozčúleného Johnnyho, ktorý na mňa chrlil svoje slová a znova mi pripomínal, že sa s ním nemám zahrávať. Očividne ho moja odpoveď neuspokojila, keďže sa mi po nej pokúsil vraziť, čomu sa mi úspešne podarilo vyhnúť bez toho, aby som pokračoval v zápase. Nechcel som sa púšťať do bitky. A už vôbec nie do tak nezmyselnej a smiešnej.

Muža, ktorý obsluhoval bar to ale nepresvedčilo a vyhodil nás von s tým, že si svoje účty máme riešiť inde. Aké účty? To ma tiež zaujímalo. Vlastne to bol jediný dôvod, prečo som Johnnyho nasledoval von do malej uličky vedľa budovy, kde som mu oznámil, že sa nechystám mlátiť, len chcem vedieť, čo má sakra za problém.

Jasné, že som mal tušenie. Od začiatku mu vadilo už len to, že som sa rozprával s Hailey. To, čo sa stalo dnes som nečakal ani ja. V hlave sa mi stále prehrával pocit, keď sa moje ústa dotkli jej a stále mi to neprišlo dostatočne reálne.

To, že o tom vedel mi naznačil tesne predtým, než ma prirazil k múru a zahnal sa päsťou.

Cítil som ako mi k perám mi stiekol prúd krvi a ústa sa zaplnili železitou chuťou.

Bolo to akoby spravil posledný krok a prešiel tak za moju hranicu. Za hranicu, po ktorú som sa dokázal prispôsobovať spoločnosti, ktorá ma nevychovala, a ktorej pravidlá mi nedávali zmysel.

Vnímal som, že na začiatku uličky sa objavili Lester a Hailey, no rozhovor som nepočul. Plynul okolo môjho tela, ale príliš vzdialene od mojej mysle.

Zohralo sa to príliš rýchlo. Neviem kedy som vstal. Neviem kedy som podišiel k Johnnymu s hrdlom od rozbitej fľaše. Nebežal som. Neponáhľal som sa. Nebol som zvyknutý ponáhľať sa pred činnosťami ako táto.

Spamätal som sa, až keď som zacítil Lesterove ruky, ktoré ma odtiahli preč. Zrazu všetko pôsobilo ostrejšie. Studený betón podo mnou, zvuk auta na ceste a myšlienky, ktoré mi vírili v hlave.

Odišiel som. Pamätám si, že sa ma snažili zastaviť. Najprv Lester, potom Hailey. Jej teplá dlaň chytila moju a opäť som hľadel na jej tvár. Tú, ktorá bola len pred chvíľou tak blízko.

Cestou ma zavalila vlna hnevu. Prišla odnikiaľ. Zato vo veľkom objeme.

Kráčal som ulicou a až neskôr si uvedomil, prečo na mňa takmer každý, kto išiel okolo tak civel. Po polke tváre som mal rozmazanú krv.

Hnev sa z náhla zmenil na frustráciu. Akoby niečo cvaklo. Akoby húsenková dráha prešla z hora nadol.

Uvedomil som si, že mám toho plné zuby. Nevedel som určiť čoho. Bolo to jednoducho všetko. Akoby som sa nad sebou snažil držať kopu kameňov, ktoré boli ťažšie a ťažšie. Niektoré predstavovali otca, nutnosť nesklamať ho, nič nepokaziť, neustále zapadať do jeho perfekcionistickej formičky, ktorú si na mňa vytvoril. Ďalšie kamene predstavovali očakávania toho, ako sa mám správať doma, v práci, v okolí ľudí z práce a na druhej strane boli úplne protikladné skaly, ktoré na mňa valili pravidlá zvyšku sveta, ktoré som stále objavoval a zakaždým niekde niečo posral.