Alto

25. The chains without keys

Rusko. Nemecko. Čína. Spojené štáty americké...

Sledoval som obrazovku rozsvietenú v miestnosti zahalenej do tmy a postrehol, že obloha za oknom medzičasom nabrala svetlejší odtieň. Opäť.

Kolumbia. Francúzsko. Japonsko. Brazília...

Riadky sa mi rozplývali pred očami. Pribúdali a to najmä v posledných dňoch. Písmená a čísla sa mi točili v hlave ako platňa, ktorá sa neustále zväčšovala a čoraz viac tým odďaľovala svoj koniec. Koniec, pri ktorom by som ju mohol aspoň na malý okamih odložiť a oddýchnuť si pred tým, ako by som ju pustil znova. Zmieril som sa však s tým, že bol v nedohľadne.

Kanada. Mexiko. Thajsko... Honduras.

Čakal som, že ich budem musieť presviedčať a vnucovať sa im, namiesto toho som sa však začínal cítiť ako omrvinka, ktorú spozorovala záplava mravcov a v okamihu sa na ňu vrhla. Nedali mi vydýchnuť a mal som pocit, že sa pod nim začínam topiť a to bolo presne to, čo ma tešilo. Záujem tak veľký, že posunul moje hranice toho, čo som si myslel, že za jeden časový úsek zvládnem.

Čas na spanie sa možno vďaka tomu stal takmer neexistujúcim pojmom, niekoľko týždňov však aj tak nebol ničím iným len smiešnym, nezmysleným terorom, ktorému som sa snažil vyhýbať, takže som v podstate neprišiel o nič.

Natiahol som stuhnuté ruky nad hlavu a spomenul si na svoj sľub týkajúci sa dneška. Nemal som veľa voľného času, ale súhlasil som s občasnými návštevami Paula a Susan, ktoré ich vždy potešili viac, než som čakal, hoci som nerozumel prečo. V skutočnosti nevedeli, kto som. Bol som cudzia osoba a pustiť ma dnu bolo rovnako bezpečné ako zavolať na večeru náhodného okoloidúceho.

Dvere tentokrát otvoril Ethan. S rozstrapatenými hnedými vlasmi a v tričku odkazujúcim na nejaký seriál zostal predo mnou stáť aj po tom, čo som vošiel a nervózne niečo žmolil v ruke.

„Mohol by si mi s niečím pomôcť?" spýtal sa a letmo sa obzrel do prázdnej chodby za sebou.

„Jasné..." Snažil som sa skryť prekvapenie. „O čo ide?"

Vystrel ku mne ruku s piatimi dolármi a stíšeným hlasom vyhlásil otázku, ktorú by som čakal ako poslednú: „Kúpil by si mi cigarety?"

Zarazene som si ho premeral. „Koľko máš vôbec rokov?"

„Pätnásť."

„Fajn. Nie."

„Ale no tak," domŕzal. „Starší bratia pomáhajú mladším, nie?"

„Nebudem ti kupovať cigarety," uzavrel som a chystal sa prejsť z predsiene ďalej, keby nestál medzi dverami. Mať mladších súrodencov bolo očividne otravnejšie, než som si myslel.

„Ale ja ich potrebujem... Už som každému nahovoril, že ich viem zohnať a nechcem vyzerať ako idiot. Je to len jedna krabička."

„Tak im povedz, že to nevyšlo."

„To im je jedno."

Unavene som si vzdychol pod paľbou jeho prosebného pohľadu. Bežné morálne hodnoty by tvrdili, že je to zlé, nie? Mal by som sa riadiť nimi. Nemal som chuť mať na krku zodpovednosť za čokoľvek, čo sa mohlo stať, keby som sa rozhodol hrať na chápavého brata.

Konverzáciu prerušil zvonček a jeho odhodlanie presviedčať ma zrazu náhle zmizlo.

„Prišiel dedko!" začul som krik plný nadšenia patriaci Ann, ktoré s ňou Ethan rozhodne nezdieľal. Až neskôr som pochopil prečo.