Alto

27. The cracks that keep cracking

Znovu som pohľadom prešiel po tvárach za stolom, medzi ktorými chýbali len Vincent a Paul a opäť sa snažil tváriť, že nevidím modrinu pokrývajúcu krk Lyn. 

Všetci bez sťažností sedeli v zime, ktorá napĺňala chatu ako dôsledok neexistujúceho kúrenia a snehu za oknami, kým ostrý vietor mával stromami v okolí. Prefukoval škárami v dreve a oknách, v ktorých sa menil na ostré hvízdanie, otravne zhoršujúce moju bolesť hlavy spolu s podráždením.

Myslel som na ďalšiu drobnú chybu, ktorá sa objavila a otvorila ďalšie okno v internetovom prehliadači predstavujúcom môj mozog. Ďalšie, ktoré si vyžadovalo bezchybné riešenie a dokonalú pozornosť, rovnakú ako predlžujúci sa rad všetkých ostatných, ktoré na mňa kričali. Ak som aj niektoré z nich konečne zavrel, objavili sa nové, pomaly doháňajúce celý môj systém do stavu preťaženia.

„Nie je to taký problém," zhodnotil Casco namiesto mňa, akoby mal pocit, že to sám nevidím. „Povedal si, že máme podchytených ľudí skoro v každej riti sveta od prístavov a colnice až po vyšetrovateľov a ich služby predávame ďalej. Je vôbec zázrak, že sa podobné sračky nestávajú častejšie vzhľadom na ich počet."

„Keby nezlyhala komunikačná spojka respektíve ty," odsekol som so snahou udržiavať posledné zvyšky trpezlivosti pokope „o tom, že tá loď sa v Durbane zasekla by som vedel skôr a v Pekingu by ma teraz neobviňovali, že majú straty z mojej zlej organizácie."

„Chcel si, aby som zhodnocoval sťažnosti a problémy a posúval ti ďalej tie, ktoré majú problém vyriešiť na miestach sami. Ten chlap, s ktorým paktujeme ma uistil, že to vyriešia. Nemôžeš čakať, že pri toľkých obchodoch sa občas niečo neposerie."

„Vážne?" Cítil som ako sa tupá bolesť pri spánkoch zväčšila. Casco bol jediný zo všetkých, ktorých som za posledné týždne zohnal, pri kom som mal pocit, že by mohol zvládať čistú robotu, teraz som však začínal pochybovať. „Čo keby si sa snažil o to, aby sa to neposieralo? Niekto ti povie, že to vyrieši, nepovie ti kedy ani ako, ale tam pre teba celá kontrola končí? Fakt musím robiť všetko sám, doriti?"

„To ty si každému povedal, že budeš preplácať vzniknuté škody a straty," skonštatoval a oprel svoje prehnane vyrovnané telo o stoličku. „Nebyť toho, nemusel by si tu teraz kľučkovať s africkými úradmi a zametať to, že niekto zistil, že išlo o obchodovanie s ľuďmi na vlastné náklady. Tak ako nechápem, prečo si tým Bolívijčanom vrátil prachy. To, že ich ľudia tam neboli v čas, aby prevzali dodávku s orgánmi už nie sú na naše sračky. Zbytočne prichádzame o zisk."

Jeho slová ma nečakane bodli. Pripomenutie toho, v čom som sa naďalej viezol pôsobilo, akoby niekto pridržal zapaľovač pri mojej ruke a čakal, kým začnem horieť.

Iná cesta nie je. Nedostaneš sa k tým ľuďom inak. Veriť ti budú, len ak si budú myslieť, že si jedným z nich.

Čo mi vôbec vadilo? Že som bol vďaka tomu celému stále obludnou osobou? Tou, ktorou som bol vždy a vždy by som ňou zostal? Dlh, tomuto svetu bolo jediné, vďaka čomu som mal vôbec právo existovať a jediným dôvodom môjho dýchania bolo splatiť ho. Nemal som právo nič namietať alebo sa sťažovať.

Upieral som oči na hlbokú ryhu na stole a cítil, čoraz väčšiu nenávisť voči sebe samému.

„Už dávno by sme mali niekoľkonásobok toho, čo máme, keby sa im nesnažíš pchať do riti." Casco ma vyrušil vyťahujúc malú škatuľu cigariet. „Pýtaš si od nich menej, než by si mohol a sprostredkovateľom platíš viac, len preto, že sa bojíš, aby s tebou náhodou neukončili spoluprácu, ale keby..."