Alto

21. Two strange men

„Si si istý?" uisťoval sa Lester po tom, čo som odstavil auto neďaleko tmavohnedého domu s podkrovnými izbami. Nie príliš ďaleko, ale ani tak blízko, aby mohli jeho obyvatelia bez ťažkostí zahliadnuť evidenčné číslo, ktoré malo na sebe.

Prikývol som a rýchlo prešiel pohľadom po tmavej nočnej ulici s napoly opadanými stromami. Okrem dvoch osôb, ktoré pokojným krokom prichádzali z diaľky bola prázdna. Nižšia z nich sa zrazu privinula bližšie k vyššej a oprela si hlavu o jej rameno. Nevyzerali ako niekto, koho by som mal považovať za hrozbu.

„Dobre, prejdeme si to ešte raz." Navliekol som si čierne rukavice. „Pravdepodobne nebude mať pri sebe zbraň, ale keby niečo buď pripravený."

Podal som mu rovnaké rukavice, bezpečnostné opatrenie pre otlačky prstov, a masku sivej farby s nakreslenými ústami, ktoré znázorňovali dlhé očné zuby zafarbené červenou farbou.

„Upír?" zasmial sa.

„Stihol som ísť len do obchodu s karnevalovými maskami, jasné?"

S úsmevom si ju natiahol na tvár. „Takže tam chceš len tak nabehnúť uprostred noci a namieriť na neho zbraň s tým, že ti má navaliť svoj kokaín a potom odísť? Žiadne strieľanie po ľuďoch ani nič podobné, však?"

Prikývol som sledujúc, ako pár práve prešiel okolo bez toho, aby nám venoval najmenšiu pozornosť. Počkal som ešte chvíľu, kým boli dostatočne ďaleko a vystúpil.

Lester ma nasledoval k drevenej verande pri vchodových dverách, ktoré takmer ihneď osvetlilo automatické vonkajšie svetlo. Stlačil som zvonček medenej farby a načúval melodickému zvuku, ktorý sa ozval zvnútra. Prešla pomerne dlhá chvíľa, kým sa dvere odchýlili na dĺžku bezpečnostnej reťaze.

„Kto je to?" dožadoval sa vysvetlenia nervózny mužský hlas.

„Pohovorme si," povedal som namiesto odpovede.

„Čo odo mňa chcete? Sú dve hodiny v noci. Odpáľte..."

„Môže ťa nájsť aj niekto horší, Colton. A som si istý, že to dlho nepotrvá."

„Čo..." zarazil sa. „Zavolám políciu."

„Potom im nezabudni ukázať aj ten balík, čo máš v pivnici. Môžem im ho zmieniť hneď po tom, čo sa tu ukážu. Som si istý, že ich bude zaujímať."

Na druhej strane nastalo ticho.

Nasmeroval som zbraň na dvere. „Ak to budeš predlžovať môžeme sa staviť, ako dobre viem mieriť cez dvere. Dám ti tri sekundy. Tri..."

„Čo chcete?"

„Dva..."

Dvere sa privreli a ozval sa hrkot železnej retiazky, po ktorom sa otvorili dokorán.

Muž s riedkymi vlasmi a miernou nadváhou stál uprostred haly a zdvíhal prázdne ruky. Jeho strnulá tvár a doširoka roztvorené oči prezrádzali, že nie je zvyknutý ocitať sa v podobných situáciách.

Vošiel som dnu a len čo som letmo zahliadol, že Lester za sebou zavrel dvere pokračoval som: „Chcem ten balík. Celý. A chcem vedieť odkiaľ ho máš."

„Len som pom-máhal kamarátovi," vysvetľoval vydesene. „Nič s tým nemám. Požiadal ma, aby som ho načas nechal u seba a zavesil na tú stránku."

„Napriek tomu si ty ten, komu práve niekto uprostred noci zazvonil pri dverách a mieri naneho zbraňou. Tvoj kamarát ťa trochu využil, nemyslíš?"

Mlčal.

„Coltie? Kto..." Stará žena v dlhej nočnej košeli, ktorá sa práve zjavila na schodisku vedúcom na poschodie v ľaku zastala hľadiac na scénu pred sebou.