Nenávidená zradkyňa II.: Dohoda

1. kapitola

THALEIA

Mrzla som.

Ako aj zakaždým, keď som na toto prekliate miesto prišla. Nikdy som sa neobliekla poriadne. Nikdy som sa s predošlých ciest nepoučila. No na moju obranu, nemala som potuchy, že sa bude počasie každým dňom tak rapídne zhoršovať. Myslela som si, že mám čas. Mýlila som sa.

Eawynovi som nepovedala pravdu o tom, že som na tomto mieste bola viackrát. Stačilo, že vedel, že som to skúsila len raz. Bála som sa, že Redana alebo Ahelis túto skutočnosť vyvrátia, pretože boli neuveriteľne klebetné. Najmä Ahelis, ktorá nikdy nevie kedy prestať hovoriť a najmä si myslí, že prezradením tajomstiev iných, urobí tomu druhému službu. Keď tentoraz mlčala, bola som jej vďačná.

Nechcela som, aby Eawyn vedel, že som v Awencey bola niekoľkokrát a hľadala Aldseu. Nepoznala som presné miesto, kde sa nachádzala. Vedela som o mape, no tú bolo veľmi ťažké získať. Jej stvoriteľ ju skryl na miesto, na ktoré bolo takmer nemožné sa dostať.

Preto to nemohol vedieť. Nemohol vedieť, že sa mi ju podarilo nájsť až na piaty pokus. Ten prvý bol úbohý, kedy som totálne podcenila prostredie. Pri ďalších som si dávala pozor, no stále som ju nenašla. Myslela som si, že sa bude nachádzať v srdci krajiny, a preto som išla ďalej než ktokoľvek iný. Až potom mi došlo, že som na to mala ísť inak.

Vyšla som na najvyššiu horu Cearlu a našla ju. Hneď ako som vstúpila pred vchod a uvidela jaskyňu, vedela som, že som správne. Takmer sa mi podlomili kolená od šťastia. Konečne som ju totiž našla. Po toľkých rokoch hľadania.

Cítila som obrovskú atmosféru, ktorá z jaskyne vychádzala a bola všade v jej okolí. Vedela som prečo. Nebola som tá, ktorú jaskyňa očakávala, a preto sa ku mne správala nepriateľsky. Pokúsila som sa vstúpiť, no nedovolila mi to. Nenaliehala som. Mala som pred mágiou rešpekt a pred prírodou viac, preto som cúvla.

Získala som informáciu, ktorú som potrebovala. Našla som Aldseu. Posledným krokom bolo doviesť k nej toho, kto bol dôležitý.

Keď dnu Eawyn vchádzal, triasla som sa a cítila, ako mi srdce príliš rýchlo bilo. Pozerala som sa na jeho chrbát a priala mu šťastie. Vedela som, čo ho vo vnútri čakalo. Štyri veľmi náročné skúšky, ktoré ak nesplní, nikdy viac sa von nedostane. Nesmel zlyhať. Chcela som ho varovať, povedať mu viac upokojujúcich slov alebo povedať hocičo, no mlčala som. Zostala som vonku čakať a dúfať, že to v poriadku zvládne.

Napokon vyšiel von, no niečo sa zmenilo. Bol ako vymenený. Oči mal červené, aj keď sa ich snažil skryť. Vyhýbal sa môjmu pohľadu a na otázky mi odpovedal len kývnutím hlavy. Vedela som, že mnou opovrhoval, no predtým sa so mnou aspoň rozprával. Aj keď to boli nadávky a hádky. Bolo to rozhodne príjemnejšie ako ticho.

Na to, či zložil prísahu mi odpovedal. Sľub som zložil, povedal. Na tvári sa mu dokonca objavil úsmev, a to mi stačilo. Splnila som svoju úlohu a dokázala som ho bezpečne dostať až k nej. Posledným krokom bolo vyviezť ho z územia a naše cesty sa navždy rozlúčia.

Pri uvedomení si tohto faktu, som bola znova na nože. Naplánovala som si celú cestu do posledných detailov. Všetko som predvídala, až na pár odchýlok. Lenže to, čo sa bude diať potom, som nepremyslela. Nevedela som. Vedela som jedine to, že mi Eawyn nikdy nedovolí odísť. Bola som jeho nepriateľ. Mojou jedinou šancou bol útek, a to uprostred noci. Vtedy som bola najrýchlejšia a najnenápadnejšia. V čase keď zistí, že som preč, budem ďaleko.

Ďaleko od neho.

Zostúpiť z hory trvalo menej času než keď sme do nej vchádzali. Vtedy sme mali strašné počasie a museli sme si robiť príliš často prestávky. No počasie sa konečne upokojovali, a preto sme si prestávok robili menej, pretože sme mohli pokračovať. Potajomky som sa na Eawyna pozerala, či by náhodou nejaké nepotreboval, no nie. Kráčal vpred a stále mlčal. Preto som pokračovala a dúfala, že koniec príde rýchlejšie.