Nenávidená zradkyňa II.: Dohoda

10. kapitola

EAWYN

Keď sa jeho postava objavila v miestnosti, odľahlo mi. Bol som rád, že sa mu nič na ceste nestalo a vrátil sa domov živý a zdravý. Lenže to nemenilo nič na skutočnosti čo sa stalo a prečo sa to stalo. Ak som vedel byť prísny na Arlowa, vedel som to aj pri ňom.

Dway mi zostal stáť po boku a Thaleia sa nehla zo stola. Dvaja ľudia, ktorým som bezvýhradne dôveroval, mi stáli po boku. Viac som nepotreboval.

„Braxley, zlatko." Ako prvá sa k nemu pohla matka, keď sa blížil k nám. Chytila ho za tvár a niečo mu chlácholilo hovorila. Akoby ho upokojovala. Nech si to vypočuje od nej, ako odo mňa. Odo mňa také slová nedostane. Keď ju konečne od seba dostal, pristúpil ku mne. Zostal stáť pod schodiskom, no ja som sa nehol. Zostal som sedieť v kresle a s rukou na operadle som sa na neho prísne pozeral.

„Vrátil si sa," ozval sa ako prvý a mierne sa poklonil. „Som veľmi rád, že si prišiel v poriadku," povedal a pozrel sa na Thaleiu. Určite si však uvedomoval svoju situáciu, a preto neprovokoval, aby sa na ňu pýtal.

„Včera. Lenže ty si tu nebol," povedal som a zabodol som pohľad do jeho očí. „Tam, kde si mal byť."

„Áno, z dôvodu-," začal, no prerušil som ho.

„Jasné, počul som o potencionálnej hrozbe z východu. Bla bla," povedal som a pozrel sa na neho. Moja reakcia ho prekvapila a aj ostatných. Takéhoto ma ešte nezažili. Ale zažijú.

„Takže si počul."

„Počul. To je dôvod, prečo si opustil hrad a nechal ho nechránený?" spýtal som sa a on preglgol. Mohol som vidieť kvapôčky potu na jeho čele.

„Áno. Musel som konať, rozhodnúť sa. Z toho dôvodu som si dovolil-."

„Dovolil ohroziť hrad a celé mesto?" skríkol som nahlas a tresol päsťou o stôl. Dway vedľa mňa mierne poskočil, no Thaleia sa nehybne ďalej napchávala. „Tak to môžeme nazvať, či nie?"

„Nie, nevedel som o hrozbe v meste!"

„Ale aj tak si vzal úplne každého so sebou kvôli nezmyselnému odkazu a išiel na východ. Kvôli čomu? Kvôli krajine, ktorá s nami nemá žiadne spory?"

„V liste stálo-."

„Mne je jedno čo v liste stálo!" skríkol som ešte raz a znova tresol o stôl. Tentoraz sa už Dway nehol. „Poveril som ťa ochranou mesta a ty si odišiel?" Pozrel som sa prižmúrene na neho. Akoby som sa jeho konanie snažil pochopiť.

„Snažil som sa chrániť krajinu. Bola v ohrození!"

„Tak prečo si potom tu," spýtal som sa a oprel sa o kreslo. Otvoril ústa. Mávol som k nemu rukou. „Ak bola v ohrození, prečo si sa v polke cesty vracal?"

„Pretože bolo mesto v ohrození."

„Mesto, ktoré si nechal v ohrození," zdôraznil som a on si zahryzol do pery. „Pýtam sa však, prečo si sa vracal, Braxley. Ak si veril, že je krajina v ohrození, pokračoval by si v ceste. Bol si bližšie k hraniciam ako k mestu. O mesto by sme sa postarali," povedal som a ukázal na vojakov do miestnosti. Lenže on aj tak mlčal. „Pýtam sa, prečo si sa vrátil, Braxley!" zdôraznil som a čakal jeho odpoveď. Neprichádzala.

Vtom však zdvihol odvážne bradu a pozrel mi do očí. „Pretože som dostal správu z hraníc, že sa žiadny útok nekonal," povedal nahlas a v miestnosti sa ozval šepot a nechápavá vrava. Braxley sa cítil mizerne a ja som chcel, aby sa tak cítil.

„Viem, že si bol postavený do situácie, v akej si sa ešte neocitol," povedal som už miernejšie a pozeral sa priamo na neho. „No veril som, že si s takými situáciami poradíš. Nepredpokladal som, že sa rozhodneš bezmyšlienkovite a na rýchlo. To bola chyba, ktorú si urobil a chcem, aby si sa z nej poučil. Nabudúce už mierny nebudem," zdôraznil som a on sa na mňa prekvapene pozrel.