Nenávidená zradkyňa II.: Dohoda

6. kapitola

EAWYN

Moji ľudia mohli byť v ohrození. Netušil som čo sa v meste dialo, no predstavoval som si ich krik ako žiadajú o pomoc. To čo vybuchlo, mohlo vybuchnúť znova. Kde to však bolo a prečo? Mohli napadnúť celé mesto a nie naopak len hrad?

No i tak som myslel len na to, ako držím Thaleiu v náručí a objímam ju. Riskovala kvôli mne a mojej prosbe život a ešte mi aj radila, ako sa so situáciou popasovať. Jej dobrotu som si nezaslúžil. Chcel som, aby ma niekto bodol a nemohol som sa prebudiť. Avšak všetko som to chcel až keď zachránime mesto. To bola momentálne naša priorita.

Vyšli sme na kopec a odtiaľ bolo vidno mesto, ako povedala Thaleia. Z diaľky som mohol vidieť štyri dymy, ktoré vychádzali do neba. Boli to štyri rovnomerné útoky a podľa ich rozloženia som aj vedel, čo zasiahli.

Boli to zbrojnice, ktoré sme mali rozmiestnené po meste. Nebolo v nich veľa zbraní, no stále to bolo viac než dosť. Netušil som ako sa k nim dostali. Blížili sme sa a boj bol pred nami.

„Choď stále vpred," zavelil som Thalei a ani som sa na ňu nepozrel. Vedela, prečo som jej to povedal. Blížili sme sa k hlavnej bráne a ak ju uvidia s červenými vlasmi, v momente ju napadnú. Bol som pripravený tomu zabrániť.

Prechádzali sme pomedzi polia, opustené vozíky s obilninami a aj malými chatkami popri ceste. Pred bránou bol kamenný priestor a brána bola zatvorená. Ako som si aj myslel, stráže nás spozorovali a už som ich počul kričať. Následne nás zasypali šípmi. Nás oboch. Domnieval som sa, že ma nespoznali. Predsa len, bol som dlho preč a aj som bol neupravený. Mohli si ma zmýliť.

Ako som aj Thalei povedal, nepohla sa. Mávol som rukou a šípy som jedným mávnutím odrazil. Vyslali k nám ďalšie, no urobil som to isté. Keď sme sa objavili pred bránou, mávol som k nej rukou a rozletela sa.

Prebehli sme dnu, no tam sme spomalili a pozreli na vojakov, ktorí sa k nám zmätene blížili.

„Tak dosť!" skríkol som mocným hlasom, keď sa pripravovali zaútočiť. Bolo ich pätnásť, no rozhodne boli vražednejší než by si kto myslel. „Čo to má znamenať? To už ani nespoznávate vlastného kráľa?" zavrčal som nepriateľsky. Bodlo ma pri srdci, že ma vlastní vojaci nespoznali.

„Vaše veličenstvo," ozval sa muž, ktorý predišiel pred nás. Najprv sa zatváril prekvapene, no keď sa na mňa bližšie pozrel, v momente kľakol na koleno. „Prosím o ospravedlnenie konania mojich mužov! Momentálne sme pod útokom, mysleli sme si-," začal, no prerušil som ho.

„Viem o tom," povedal som a zoskočil z koňa. „Môžete mi vysvetliť, kapitán, ako sa niečo také mohlo stať?" zavrčal som. Všetci si uvedomili kto vlastne som a už sa podľa toho správali. Stáli v pozore a neodvážili sa ani hnúť. Boli to prevažne mladí muži, jedine ich kapitán bol starší.

„Stalo sa to z ničoho nič, veličenstvo. Najprv vybuchla zbrojnica blízko pri hrade a následne ostatné."

„Máte hlásenia od iných skupín?"

Prikývol. „Všetci hovoria o skupinách povstalcov. Nevieme však zistiť, ako sa sem dostali. Hlavná brána bola zatvorená a ani postranné vchody nenahlásili násilné vniknutie." Zamyslel som sa nad jeho slovami. Ako prvé vybuchli štyri zbrojnice. No len tri boli vzdialené od hradu.

„Čo myslíš?" obrátil som sa vedľa seba a po mojom boku sa zjavila Thaleia. Pozerala sa niekam do diaľky do mesta a keď ju uvideli ostatní, spozorneli a tasili meče.

„Čo to-," skríkol kapitán a odstúpili od nás. Rukou som naznačil, aby sa stiahli.

„Boli už v meste, keď sa to všetko stalo," povedala a pozrela sa na mňa. „Preto nebolo ťažké sa sem dostať."