Nenávidená zradkyňa II.: Dohoda

30. kapitola

EAWYN

Prešli hodiny odvtedy, čo Thaleia odišla. Nikto si to nevšimol a nikomu nič nepovedala. Nemohol som ju zastaviť. Dokonca ani ja nie. Stál som tam a sledoval, ako odchádzala. Išla bojovať sama proti môjmu nepriateľovi. Znova.

Mal som plné ruky pripravovaním sa na vojnu, že som nemal čas myslieť na vôbec nič iné. Chodil som z tábora do hradu a znova späť, pretože som kontroloval, či je všetko zariadené. Kontroloval som zásoby, zbrane, delá a úplne všetko, čo by nám pomohlo k boju. Zažil som už vojny, ale toto bolo iné. Prehra totiž nebola akceptovateľná.

Symar mi povedal, že je celé mesto v pohotovosti. Pripravovali sa na najhoršie a skrývali sa do krytov, ktoré v meste boli. Dúfal som, že sa nedostanú do mesta, pretože ak áno, bude to katastrofa a zomrie veľa ľudí.

„Koľko mágov z akadémie bude bojovať?" spýtal som sa riaditeľky Einarovej, keď som s nimi diskutoval o postupoch mágov.

„Máme k dispozícii päťdesiattri mágov najvyššej úrovne," odpovedala a pristúpila ku mne. „Avšak veľa iných žiakov prejavilo záujem o ochranu mesta." Rázne som pokrútil hlavou.

„V žiadnom prípade," pozrel som sa na ňu. „Nikto, kto nemá najvyššiu úroveň do boja nezasiahne."

„Musím nesúhlasiť. Chcú brániť svoje mesto a aj rodiny."

„Naozaj chcete do boja vpustiť svojich žiakov a nechať ich zomrieť?" spýtal som sa a zovrel prsty do pästí. Preglgla. „Nemajú skúsenosti s priamym bojom. Nevedia, aké to je stáť z očí do očí nepriateľovi, ktorý by neváhal a zabil ich. Nevedia to, pretože to nezažili. Najvyšší žiaci to zažili. Oni to vedia, a preto sa budú vedieť brániť. Nebudem o tom viac diskutovať," odvrkol som a všimol si, že si s Lysabel vymenili pohľady.

Čokoľvek niekto povedal, čo mi nesedelo, rýchlo som vypenil. Nedokázal som sa sústrediť a všetko na mňa doľahlo.

Trón bol v ohrození. Blížila sa k nám armáda. Bol som zodpovedný sa život každého vojaka, aj obyvateľa. A žena, ktorú som miloval, bola preč. Odišla chrániť krajinu a bola možnosť, že sa už nevráti a nikdy už nebude so mnou. To by som nezvládol.

Čo som jej povedal naposledy? Aké boli moje slová? Nespomínal som si. Boli to pekné slová? Alebo som sa na ňu nebodaj za niečo hneval? V hlave som mal prázdno. Nebolo v nej nič. Nevedel som si spomenúť. Privádzalo ma to do šialenstva.

Keď zomrel otec, dni po jeho smrti som premýšľal nad rovnakým. Aké boli posledné slová, ktoré som mu adresoval? Hádali sme sa? Alebo sme mali naopak pekný rozhovor? Čo bolo to, čo odo mňa počul ako posledné. Týždne som nespal, kým som sa z toho spamätal. Ďalej ma poháňala iba myšlienka, že sa raz Thalei za jeho smrť pomstím. To jediné ma držalo nad vodou a pevne som stál na nohách.

Lenže čo keď prídem o Thaleiu?

Čo ma bude poháňať? Nenávisť ku komu. Nedokázal som si to predstaviť. Bál som sa a vedel, že ten pocit nechcem zažiť. Nezvládnem to a určite sa zbláznim. Ak by som o ňu mal prísť, prišiel by som o všetko.

Potreboval som zamestnať myseľ a išiel sa postarať o dôležité veci. Nemohol som hneď myslieť na zlé veci, na neprijateľné. Musel som myslieť dopredu a pozitívne, že bude všetko tak, ako má byť.

Kráčal som chodbami a mieril do krídla určeného pre moju rodinu. Chcel som sa uistiť, že sú v poriadku. Vedel som, že Braxley je s ostatnými veliteľmi a generálom.

Zaklopal som jemne na dvere a následne vošiel.

V izbe bol neuveriteľný neporiadok. Šaty boli porozhadzované na zemi, no stoličkách a na posteli, tácky s jedlom položené kade tade. Toto nebola izba, ktorá predtým patrila takej čistotnej princeznej. Toho bol brloh, ktorý si vytvorila kvôli tomu, že odmietala vyjsť von. Obviňoval som sa z toho, avšak nemal som na výber.