Nenávidená zradkyňa II.: Dohoda

26. kapitola

EAWYN

Kráčal som zúrivo a ani nevedel kam. Mal som úplne zatemnený úsudok, nedokázal som normálne myslieť, nie to ešte hovoriť. Znova som sa dostával do čias, kedy som chcel všetko okolo seba spáliť. Bol som bezbranný a nemohol som s nikým hovoriť.

Vzdávala sa. Videl som jej to na tvári. Vzdávala sa a samú ju to bolelo. Sám som si hovoril, ako dlho to ešte vydrží znášať. Všetku tú nenávisť. Všetku tú nespravodlivosť okolo nej. No najmä vedomie, že jej nikto neverí, keď urobí dobro. Keď nikto neprejaví ani trochu sympatie. Muselo ju to zožierať. A zožieralo to aj mňa.

Začal som prudko dýchať, zastavil som sa a hruď sa mi rýchlo nadvihovala. Bol som taký nahnevaný, že som sa nevedel ovládať. Všetko to bolo kvôli mne. To kvôli mne znášala tú krutosť. To kvôli mne nikdy neodišla.

Zbieralo sa to vo mne ako ničivá sila, ktorá zrazu, z ničoho nič, vybuchla.

Skríkol som, spadol na kolená a cítil, ako moja moc presahuje všetky hranice. Cítil som, ako sa celý hrad triasol a ako všetci cítili moju moc. Držal som sa za uši, kľačal na kolenách a nevedel dýchať. Triaslo sa úplne všetko. Celé moje telo a so mnou celá chodba.

Začul som výkriky. Ženské, ktoré volali o pomoc, no nezdvihol som hlavu. Nevedel som sa ovládať. Nevedel som ovládať vlastnú moc, no najmä hnev, ktorý ma úplne pohlcoval.

„Eawyn!" skríkol známy hlas. Myslím, že jedného z mojich priateľov. Počul som ako pribehovali ďalší. No neotvoril som oči. Prečo by som to robil? Iba by som sa pozrel pravde do očí.

Zničil som jej život. Mala pred sebou budúcnosť. Mohla si žiť krásne, bez starostí a šťastná. Ja som to všetko zničil. Nedokázal som sa cez to preniesť. Tá ťažoba z viny ma ubíjala, aj keď som si hovoril, že na to zabudnem. Že budem stáť pri nej, a to mi bude stačiť. Že to odčiním svojimi skutkami. Ale zmenilo sa niečo? Nie. Museli ju brániť iní, ospravedlňovať, i keď som ja žiadne duchaplné výhovorky nemal.

„Nevieme sa k nemu dostať!" kričali ľudia okolo mňa.

„Jeho moc to nedovoľuje!"

„Čo je to za moc?!"

„Do riti, hýbu sa všetky meče!"

Z očí mi tiekli slzy. Bolelo to. Nevedel som sa ovládať a celé telo ma bolelo. Moc bola príliš veľká. Ničila ma zvnútra. Akoby ma celého zožierala. Bola taká mocná, že ku mne nikoho nepustila. Počul som, ako sa ku mne snažia dostať, hýbať so mnou, aby som sa prebral, ale nikto nemal tú silu, aby sa ku mne dostal.

„Eawyn," šepol jemný hlas, ktorý sa nado mnou skláňal. Popadal som dych, začal lepšie vnímať okolie, no stále som bol mimo reality. Cítil som, ako si kľakla predo mňa a ucítil aj ruky na ramenách. „Počúvaj môj hlas," pošepkala znova a jej hlas bol veľmi blízko. Dýchal som prerývane. „Si v poriadku. Všetko je v poriadku."

Nie, nebolo! Prečo to hovorila? Nič nebolo v poriadku! Bola zranená, obviňovaná, i keď nič zlé neurobila. Dokonca aj keď bola zraniteľná, aj vtedy ich napadlo, že by bolo ľahké ju zabiť. Prečo? Veď nás všetkých chránila.

„Ovládni to, Eawyn."

„Nemôžem," pošepkal som a cítil na tvári slzy. Cítil som rovnakú beznádej, akú som cítil v deň smrti otca. Lenže tentoraz to bolo omnoho horšie.

„Dokážeš sa cez to preniesť," povedala a pevne ma držala za ramená. „Dokážeš to."

„To nemôžeš vedieť!" skríkol som nahlas a spustil ruky na zem. No hlavu som stále nezdvihol.