Nenávidená zradkyňa II.: Dohoda

23. kapitola

THALEIA

Ležala som mu na hrudi a počúvala jeho silno bijúce srdce. Hladil ma po chrbte a prstami mi prechádzal medzi lopatkami. Boli sme zakrytí len po pás, aby sme cítili teplo a energiu toho druhého. Nechcela som sa postaviť. Chcela som byť len s ním.

„Myslím, že keď to uvidia ostatní, budú sa čudovať," zhodnotila som, keď sme sa obaja pozerali na dvere. Cez kľučku bolo obmotaných niekoľko koreňov, aby sa dvere ani nepohli.

Zasmial sa. „Aj ja niekedy potrebujem byť sám," povedal a potom ma pobozkal na vlasy. „Odteraz aj častejšie."

Bola to nádherná noc. Presne taká, po akej som túžila. Držal ma v náručí, bozkával a miloval. Miloval mňa. Keď tie slová vyslovil, akoby som dostala úplne všetko, čo som kedy chcela. Chcela som jeho a mala som ho.

„Vieš, ale naozaj by si sa mal ovládať," povedala som a položila si ruky na jeho hruď. Oprela som si o ne bradu. „Aj tam s tým vyslancom. Keď povedal, že chcú mňa, naozaj si to dával najavo."

„Neovládam to," povedal a pohladil ma po líci. „Keď chce niekto niečo, čo je moje, bránim si to," povedal a hneď som očervenela. „Viem pravdu. Viem kto naozaj si a nepáči sa mi, že ťa obviňujú. Že ti neveria."

„Nepoznajú pravdu," povedala som a on sa s povzdychom odvrátil.

„Ja viem. Chcem však, aby sa to niekedy dozvedeli. Aby vedeli pravdu a prijali ťa. Tak ako ja." Usmiala som sa a pobozkala ho na kľúčnu kosť.

„Zatiaľ mi stačí, že to vieš ty," povedala som a nadvihla som sa. Sadla som si rozkročmo na neho a objal ma hneď za boky. „Nevieme, čo sa bude diať ďalej, no musíme stáť pri sebe. To dokážeme, však?" spýtala som sa a hneď prikývol.

„Navždy budem po tvojom boku, láska," šepol a pobozkal ma. „Láska moja," šepol ešte raz a bozk vášnivejšie prehĺbil. Jeho ruky prebiehali po mojom chrbte, stehnách. Držal ma za boky, hladil prsia a pripútaval k sebe. Naklonila som sa nad neho a následne vydala vášnivý povzdych. Žiarivo sa usmial a zahryzol si do pery. Vzrušovalo ho to.

Nakláňala som sa nad ním, držala sa rukami čela postele a pohybovala sa, pričom som oči od neho neodtrhla. Pozoroval ma, vpíjal každý môj detail a vyžíval sa v tom pohľade. Následne som sa vystrela, ruky priložila o jeho hruď a usmiala sa na neho. Nemohol sa vynadívať. Páčilo sa mu to. Vždy keď som zrýchlila, urobila iný kratší pohyb, zastonal a ublížene na mňa pozeral. Premýšľala som, ako dlho to ešte vydrží.

Vtom si sadol a pritiahol si ma bližšie. Prudko sme dýchali, navzájom sa pozerali do očí a nepustili toho druhého. Až dokým ma čo najpevnejšie zovrel a ja som mu zaryla nechty do ramien. Vydýchla som a celá som sa roztriasla. Pozreli sme sa do očí a začali sa smiať. Náš smiech sa ozýval v miestnosti, až kým sme ho neutíšili vášnivými bozkami.

Našťastie sme sa dali dohromady skôr než mu niekto zaklopal na dvere do izby. Služobníctvo, ktoré mu prinieslo oblečenie. Neuveriteľne sa mu to nepáčilo, pretože ma stále chcel držať nahú v náručí a bozkávať. Bola som na tom rovnako, ale vzburu a následný boj som zažiť nechcela. Jeden z nás predsa musel byť ten zodpovedný.

„Mám tomu rozumieť tak, že chceš ísť do akadémie? A s ňou?" spýtal sa počas cesty Dway, keď sme prechádzali preč a išli smerom k východu. Nenápadne som sa k nim ďaleko od jeho izby pripojila, akoby som s ním doteraz vôbec nebola.

„Aj tak všetci vedia, že je tu. Nie je to jedno?"

„Prosím, vezmi aj mňa," priskočil k nám Neyris pri vstupe do hradu. Prichádzali aj ostatní. „Dlho som nevidel slečnu Daellovú. Je vôbec ešte slečna?" zamračil sa a ja som sa k nemu obrátila.