Nenávidená zradkyňa II.: Dohoda

34. kapitola

EAWYN

Keď som uvidel prichádzajúcu armádu, na moment som zatajil dych. Dupot koní, mužských nôh a výkriky boli také neúnosné, až mi rezonovali v hlave. Už som si takmer nepamätal, aký to bol pocit stáť zoči voči takej obrovskej armáde. Spomenul som si však, že to nebolo možno nikdy.

Pred hlavnou bránou stálo všetkých našich desať tisíc vojakov, pripravení na prichádzajúci útok. Ostatné jednotky a velitelia boli rozostúpení na svojich miestach, pripravení na signál. Trvalo tri dni, kým sme sa ako tak pripravili na útok Overmaina a jeho armády. Hádali sme sa, kričali a vymýšľali čo najlepšie stratégie. To, čo sme nakoniec mali, bolo to najlepšie.

Pozrel som sa po svojej pravici a videl Dwaya. Obaja sme mali oblečené naše vojenské uniformy rovnakej farby. Matka si vyslovene želala, aby som mal na sebe uniformu kráľa, avšak odmietol som. Nie kvôli tomu, aby som na seba nepútal pozornosť, ale chcel som byť rovnakým vojakom, akým boli aj ostatní. Riskoval som s nimi život, a to bez ohľadu na to, či som bol kráľom alebo obyčajným vojakom.

Po mojej ľavici bol generál. Vo svojej tradičnej uniforme a keď sedel na koni, pôsobil tak kruto, tak majestátne. Pôsobil tak, aby sa ho všetci v okolí báli. Bol to vynikajúci bojovník a bol som rád, že som ho mal na svojej strane. Ostatní boli porozdeľovaní do svojich skupín, no vedel som, že mi budú vždy na blízku.

Môj pohľad znova smeroval k armáde, no vzdychol som si.

Chcel som, aby mi stála Thaleia po boku, keď príde k vojne. Chcel som, aby mi bojovala po boku. Aby sme si navzájom kryli chrbty a chránili jeden druhého. Nemal som tú možnosť. Za celé tri dni odkedy odišla, som o nej nemal žiadne správy. Netušil som kde bola, s kým a ani či vôbec ešte žila. Povedala, že má tri dni na získanie protilátky. Vedel som, že ak by ju získala, hneď by sa vrátila.

Lenže nevrátila sa prvý deň. Hovoril som si, že je asi ťažké nájsť toho, kto má protilátku. Dal som tomu ešte niekoľko hodín a bola by späť. Ale neukázala sa ani na druhý deň. To mi už prišlo divné a nie len mne.

Ako som si aj myslel, všetci hovorili o tom, že utiekla. Že sa zľakla veľkej armády a nechcela s ňou mať nič spoločné. Dokonca hovorili, že historke o jede neverili. Že si to vymyslela len kvôli tomu, že s niekým prehrala, zľakla sa a nechcela riskovať život. Všetci do jedného o tom hovorili, na čele s mojou matkou, ktorá to začala. Obviňovala ju aj so začatia vojny, pretože vtedy v sále na Overmaina zaútočila. Hovorila, že keby to Thaleia neurobila, ešte by sme sa mohli dohodnúť. Prakticky na ňu všetko hodila.

Nemohol som tomu uveriť. Bolo mi zo všetkého zle. Tu už ani nešlo o môj vzťah s Thaleiou a čo som k nej cítil. Išlo o neoprávnené obviňovanie z niečoho, s čím nemala vôbec nič spoločné. Obviňovali ju, pretože bola ľahký terč. Nemohla sa brániť. Nech by povedala čokoľvek, nikto by jej neveril. Najmä kvôli tomu, že ju mali za vraha ich kráľa.

Keď som sa však pozeral na svojich priateľov, na Wyllu, generála a plukovníka, všetci boli ticho. Nikto na obviňovanie Thalei nereagoval. Nikto tie slová nepodporoval, ale ani nevyvracal. Myslím, že to robili kvôli tomu, že chceli dôkaz. Mohli tým rečiam uveriť. Veď dávali zmysel. Avšak oni sa rozhodli veriť a chcieť naozajstný dôkaz.

Toto bol rozhodujúci moment nie len pre kráľovstvo, ale aj pre ňu. Ak nakoniec príde a bude s nami bojovať bok po boku, uveria jej. Konečne uveria tomu, že tu nie je kvôli tomu, aby nám uškodila. Že všetko čo urobí, je pre ochranu kráľovstva. Vedel som, že ak toto nie je ten moment, tak už žiadny. A všetci to vedeli. Dávali jej šancu a ja som vedel, že ich nesklame.

Armáda Overmaina zastala niekoľko metrov od nás. Videli sme tú početnú prevahu, no nevzdávali sme sa. Stál som na hradbách a pozeral sa na svojich udatných vojakov a aj mágov, ktorí stáli pripravení zaútočiť. Mali prísny rozkaz počkať na signál. Nechcel som dať Overmainovi to potešenie, že my zaútočíme ako prví. Nie. Chcel vojnu, nech si ju sám začne.