Nenávidená zradkyňa II.: Dohoda

18. kapitola

EAWYN

„Na západnej bráne nás prepadli gormuti!" Ako náhle to povedal, vstal som zo stoličky a tá padla na zem. V miestnosti nastalo chvíľkové ticho, no okamžite sa to zmenilo kričaním rozkazov.

Vyletel som z miestnosti a po boku mal Dwaya, ktorý ma nasledoval. Gormuti sa neukázali už celé dni. Počul som, že sa nijakí v okolí ani nenachádzali, preto som záležitosť s nimi oddialil. Tak som sa sústredil na vrátenie armády späť do mesta, že ma ani len nenapadlo, že by sa tu mohli objaviť. Dúfal som, že ich nebude veľa a vyhneme sa stratám.

„Priveďte môjho koňa," zavelil som vojakovi, ktorý sa rozbehol napred. „Do riti. Priveľmi sme sa zdržali," zavrčal som. Hnal som sa najmä kvôli tomu, že sme so sebou nemali veľa vojakov. Zvyčajne bolo pri každej bráne niekoľko vojakov, no kvôli malému počtu ich tam bolo menej. Možno tridsať. Ak by bolo gormutov málo, mohli ich zastaviť. No ak veľa, bol by to problém.

Vyrazil som hlavný vchod a uvidel na konci kone a aj Albeusa. Obaja sme sa k nim rozbehli a spolu s nami aj vojaci, ktorých rýchlo zalarmovali.

„Kde je Thaleia?" spýtal sa rýchlo Dway, no nestihol som mu odpovedať.

„Nemá tu koňa. Hovorili, že odišla z hradu s nejakým dievčaťom," odpovedal jeden vojak a ja som si vymenil pohľady s Dwayom. Akým dievčaťom a prečo?

Nemohol som sa tým dlhšie zaoberať. Popohnali sme kone a rozbehli sa z brány.

„Nevidel som ani Dynira a Arlowa! Kde sú tí parchanti?" spýtal som sa počas cesty Dwaya, no ten kývol hlavou k bráne.

„Mali ísť k tej bráne. Určite budú obaja tam," povedal a prikývol som. Ak tam budú, aspoň bude sila vyrovnaná. Obaja mali dve hviezdy a zaslúžené skúsenosti z bojov. Ak som ich nemohol vystáť ako osobnosti, tak aspoň ako bojovníkov.

Uháňali sme cez ulice a pomedzi ľudí, ktorí sa nám uhýnali z cesty. Rozkríklo sa, že nás napadli gormuti, preto nám ochotne urobili cestu. Neutekali však preč a ukryť sa. Verili, že sa gormuti ďalej nedostanú a nechcel som ich dôveru sklamať. Popohnal som teda Albeusa rýchlejšie, aby sme naozaj nestratili veľa životov.

Netrvalo dlho a videl som bránu. Ľudia cez ňu utekali a kričali, zatiaľ čo ich strážnici okrikovali, aby si pohli. Z diaľky nás uvideli a hneď zavelili, aby uvoľnili cestu. Prefrčali sme bez slov pomedzi nich a cez bránu na druhú stranu. Už len kúsok. Jednali sme rýchlo, nemohlo ich postúpiť veľa. Mohli sme ich ešte zadržať.

Prešli sme domami a trhoviskom a mali na dohľad gormutov. Teda to, čo z nich zostalo.

Zastal som na kraji cesty a Dway vedľa mňa. Prekvapene som sa pozeral na Thaleiu, ktorá s nimi v diaľke bojovala a odrážala každý ich pohyb. Boli to veľké príšery, väčšie ako kone, no uhýbala sa im obratne a zasahovala každého z nich. Na zemi medzi padnutými gormutmi som však uvidel aj ľudské telá. Pozrel som sa viac a všimol si, že nejakí vojaci bojovali s ňou. Thaleia sa ich snažila chrániť a sústreďovala všetku pozornosť na seba. Všetkých gormutov lákala k sebe.

„Eawyn," oslovil ma Dway a obrátil som sa k nemu. Lenže on ukázal iným smerom.

Ohromene som sledoval pätnásť vojakov, ktorí stáli za veliteľmi Dynirom a Arlowom. Stáli v bezpečnej vzdialenosti od bojiska a gormutov a so založenými rukami na hrudi a spokojným výrazom sledovali bojujúcu Thaleiu.

Chytil som uzdu a zoskočil zo sedla. Dway sa na mňa zdesene pozrel, no ja som vytasil meč a mieril na pole. Cítil som ako mi horí celé telo, ako mi bije srdce tak silno, až mi chcelo vyskočiť z hrude. Celá zem okolo mňa sa otriasala a vzduch vial príliš rýchlo. Meč som mal po boku a vražedným pohľadom sledoval gormuta, ktorý sa na mňa vrhol. Uhol som sa mu a mávnutím mečom som mu odsekol hlavu. Jeho telo spadlo v strede pohybu na zem. Pokračoval som v ceste.