Nenávidená zradkyňa II.: Dohoda

21. kapitola

THALEIA

„Ten chlap si myslí, že budem skákať ako on píska? To si robí žarty!" rozčuľoval sa Eawyn veľmi skoro ráno. Prechádzal sa hore dole pred trónom a s rukami v bok.

„Možno sa tiež dozvedel o odvolaní veliteľov a zaujíma ho situácia," povedal Artis, ktorý sedel pri stole a mal nohy vyložené na ňom. Pritom pil víno z čaše a napchával sa jedlom.

„Jeho zaujíma akurát ako ma zbaviť vlády!" zavrčal Eawyn. „Nikdy so mnou v ničom nesúhlasil. Nepochybujem, že ani toto sa mu nepáči."

„A keď bude chcieť, aby sa velitelia vrátili?" spýtal sa Neyris.

„Tak mu osobne povieš, že to neprichádza do úvahy!" zavelil a Neyris prikývol.

Všetci jeho priatelia boli s nami v sále a čakali príchod vyslanca, ktorého poslal vojvoda z Nehemitu. List prišiel nečakane a stálo v ňom len to, že si praje stretnutie s kráľom. Eawyna to rozčúlilo a všetci to videli. Keď bol nahnevaný, dával si záležať.

„Podľa mňa chce len informácie," povedal Braxley, ktorý sedel pri stole na druhej strane. „Možno sa na jeho území niečo stalo."

Iba hádali, no napokon nikto nevedel, prečo prišiel a ani čo chce. Aj ja som si mohla len domýšľať.

Sedela som na zemi za trónom, aby ma nikto nevidel. Eawyn však tušil, že som niekde bola. Nechcela som sa ukazovať jeho vyslancovi, pretože som nechcela provokovať. Nemáme spolu dobré vzťahy a nechcela som do toho kráľovstvo zaťahovať.

Neskôr prišiel do sály aj generál s plukovníkom, ktorí si spolu hneď sadli na lavice a čakali. Všetci čakali na príchod vyslanca. Jediný, kto stál, bol Eawyn a čakal. Nahnevane čakal.

Vtom dorazil vojak, ktorý oznámil príchod vyslanca. Všetci sa pozreli do miestnosti a ja som nazrela tiež.

Prichádzal v sprievode troch vojakov, ktorí zostali stáť pri vstupe. On sám pokračoval vpred. Mal na sebe oblečený dlhý zelenohnedý kabát s dlhými rukávmi. Rovnakú vestu a bielu košeľu mal pod ním. Čierne nohavice mu zdobili všelijaké ornamenty. V jednej ruke držal knihu a na boku druhej ruky mal meč. Vyzeral ako knihovník, no mal meč, čiže bol aj bojovník. Bol to starší muž okolo štyridsiatky s okuliarmi na nose.

Kráčal priamo ku kráľovi, ktorý zdvihol bradu a pozoroval ho. Zastal oproti nemu na pár krokov a hlboko sa poklonil.

„Vaše veličenstvo," oslovil ho a po pokynutí sa znova vystrel. „Prichádzam s vrúcnym pozdravom od vojvodu Overmaina z Nehemitu. Moje meno je Lasym Warder."

„Dúfam, že vaša cesta do hlavného mesta prebehla v poriadku," odvetil kráľ a Warder prikývol.

„Áno. Žiadne komplikácie s gormutmi, či povstalcami," povedal. „Myslím, že ak boli naše informácie správne, všetci povstalci aj s ich vodcom boli pred niekoľkými dňami vzatí do zajatia. Je táto informácia správna?"

„Áno, pán Warder," odpovedal Eawyn a prešiel pár krokov. „Mali sme s nimi nezhody, no môžem povedať, že tie sa skončili. Už si s nimi viac nemusí robiť starosti. Viem, že aj on s nimi mal problémy, tak ho môžete uistiť, že už mať nebude."

Warder sa vďačne prikývol, no náhle sa zamračil. „Som rád, že je to tak. Avšak vojvodu hlboko znepokojilo, že ste ho nepovolali na pomoc, keď hrad napadli," povedal a ostatní sa na neho pozreli. „Ak boli naše informácie správne, na hrade nebolo veľa vojakov, ktorí by ho chránili. Prečo ste nezavolali na pomoc?"

„Pretože to nebolo nutné," precedil pomedzi zuby.

„Hrad bol v ohrození a s ním aj celé mesto. Vojvodovi sa nepáči, že sa celá situácia vyriešila v tichosti bez toho, aby o tom bol informovaný." Mračila som sa. Dával mu kázne, akoby bol nebodaj urazený. Je pravda, že so svojou armádou by sa dostali späť pomerne rýchlo, no aj tak. Zvládli sme to aj bez toho.