Nenávidená zradkyňa II.: Dohoda

3. kapitola

THALEIA

Niečo mi nesedelo odkedy vyšiel z jaskyne. Bol iný. Akoby to nebol on. Nemohla som to však dokázať. Najprv som si, že bol omámený Aldseou alebo tým, čo mu o prísahe povedala. Preto som sa do toho nemiešala, pretože to bolo veľa na spracovanie.

Lenže vzápätí ma žiadal o pomoc so záchranou jeho mesta. Takmer ma prosil na kolenách, aby som mu pomohla. Potom sa na mňa celý čas počas cesty pozeral, no nie že by ma podozrieval, ale so strachom, že sa mu vyparím spred očí. Následne použil vlastné peniaze a podplatil strážcov mesta a ako vyvrcholenie, mi kúpil večeru? Ešte k tomu takú drahú, na ktorú som nemala mesiace?

Rozhodne bolo niečo zle.

„Je načase, aby si to vyklopil, Eawyn," zasyčala som mu pri tvári. Odkedy som ho zložila na posteľ, nepohol sa. Ani sa nesnažil brániť. Ďalšia vec, čo sa mi nepozdávala. Keby som to urobila pred pár dňami, urobil by aj nemožné, len aby sa zo mňa dostal.

„Čo myslíš?"

„Čo sa s tebou stalo, čo asi?!" Chcela som to vedieť, pretože sa mi to nepáčilo. Dokonca som mu nôž pridržala bližšie ku krku, aby som mu dala najavo ako vážne to myslím. „Správaš sa inak a nepáči sa mi to."

„Aj ty rada meníš tváre. Prečo je to problém len u mňa?"

„Pretože ja som sa netvárila, že je to pri mne iné," povedala som s dôrazom. „Čo tá večera?! Prečo si mi ju kúpil?"

„Bola to dlhá cesta a myslel som, že budeš hladná."

„Odkedy ťa trápi či som hladná," zavrčala som. „Teba, ktorého netrápi ako žijem a ani prečo žijem. Povedz mi o čo ti ide, inak prisahám, že odtiaľto živý nevyjdeš!"

Ak som chcela vedieť čo sa s ním stalo, musela som mu pohroziť. Jedine to som vedela, že na neho zaberie. Lenže nie. Pozerala som sa mu do očí, no tie sa celý čas neodtrhli od mojich. Nevidela som v nich strach, nevoľu a ani zlosť.

„Urob to," pošepkal a chytil ma rukami za pás. Šokovalo ma to a odtiahla som sa, no jeho zovretie zosilnelo a nedovolil mi sa pohnúť. Naopak, pritiahol si ma k tebe ešte bližšie. „Urob to!"

„Pusti ma," žiadala som, no nemala som v hlase zlosť ako som chcela.

„Obaja vieme, že to neurobíš," povedal potichu a mnou prešla panika. Chcela som sa od neho dostať, no nedovolil mi to. Akoby ma pripravil o všetku silu. „Aj keď by som bol najradšej ak by si to spravila," pošepkal. Prestala som sa brániť a pozrela sa na neho. Už sa na mňa nepozeral, ale niekam do prázdna. Ten pohľad bol plný smútku.

„Čo sa s tebou deje, Eawyn?" šepla som a možno nežnejšie než som chcela. Všimol si to.

Uchopil ma za boky a posadil sa so mnou v náručí na okraj postele. Nôž mi vypadol z ruky a omámene som na ňom zostala rozkročmo sedieť. Nevedela som čo mám robiť, preto som čakala na jeho slová. Toto jednanie ma úplne vyviedlo z miery.

Odrazu sa ku mne naklonil a so zatvorenými očami sa oprel čelom o to moje. Ani som nedýchala.

„Je toho na mňa veľa a potrebujem si utriediť myšlienky," povedal zrazu dôverne. „Neviem ako mám vyriešiť situácie a všetko to na mňa doľahlo. Maj, prosím, so mnou strpenie."

Nech už som sa nad tým pozastavovala akokoľvek, zmenil sa. Bola pravda, že toho bolo na neho veľa a chápala som to. Na tejto ceste sa dozvedel veľa vecí a keď už konečne splnil to čo mal, musel sa vrátiť. Do toho pekla, ktoré ho tam čakalo. Ani len netušil, ako zlé to tam ešte len bude. K tomu sa snažili aj povstalci obsadiť hrad a mesto. Nebolo to pre neho ľahké.