Nenávidená zradkyňa II.: Dohoda

17. kapitola

THALEIA

Na druhý deň kráľove povinnosti pokračovali. Riešili sa zásoby, či už jedlo alebo zbrane. Nebolo toho konca. Aby som nedráždila vládu či ostatných, držala som sa bokom. Určite nechceli, aby do dôležitých vecí týkajúcich sa krajiny, videla práve zradkyňa. Eawyn to pochopil, aj keď sa mu to nepáčilo. Mal obavy, že sa ma pokúsi znova niekto zabiť. Nebolo to isté, ale ani nemožné.

Rez na kľúčnej kosti bol preč. Ako každá rana, ktorú by som obdržala. Nebolo to nič vážne a aj tej rane by som sa vyhla, no neurobila som to naschvál. Chcela som vo svojom útočníkovi vzbudiť dojem, že nie je také ťažké ma zabiť. Ak sa priblíži, zistí ako sa mýlil.

Potulovala som sa prevažne po častiach hradu, kde nikto nebol. Nepotrebovala som, aby ma všetci sledovali a každý môj pohyb hodnotili. Už dosť, že sa im nepáčilo, že pri nich vôbec som. Nemuseli ma aj vidieť.

Pred obedom som si to namierila do farmaceutického centra. Na hrade to bolo asi jediné miesto, kde by ma neprivítali s mečom v ruke, či s mágiou vo vzduchu. Chcela som sa opýtať Wylly na jedy a ich postup. Možno na niečo prišli.

S rukami vo vreckách som vošla a niekoho hľadala. Vo vnútri však nikto nebol. Obzerala som sa preto okolo seba a či sa náhodou niečo nezmenilo, ale nie. Stále neporiadok, papiere a kvety. Zaujala ma však jedna kvetina v kvetináči. Bola medzi ostatnými v celom rade, no vyzerala inak. Mala čierne kvety na okrajoch a v strede krvavo červené. Listy mala tmavo hnedé, na koncoch vyzerali aj špicato. Stopka nebola veľká, no kvety boli veľké ako moje dlane. Načiahla som sa, že sa ich dotknem, no niekto ma vyrušil.

„Nechytaj to!" skríkol mocný hlas, za ktorým som sa hneď obrátila a vystrela sa. Na prahu dverí stál chlapec s blond vlasmi a v bielom plášti, vyhrnutom až po lakte. V rukách držal dve krabice a podľa jeho napnutých svalov museli byť ťažké. Prekvapene sa na mňa pozrel, no vzápätí sa okolo seba obzrel a položil krabice na zem. Preglgol a opatrne ku mne podišiel. „Prepáč, nechcel som ťa vydesiť, ale nechytaj ich. Sú veľmi jedovaté," povedal a hneď som pochopila jeho reakciu.

„Čo sú zač?" spýtala som sa a on ku mne pristúpil a usmial sa na mňa.

„Brewia. Jej kvety a aj listy sú jedovaté, preto pri nich treba byť opatrní," povedal a ja som sa usmiala.

„Tak prečo ju tu máte?"

„Wylla sa snaží vylepšiť liek proti zápalom. Vyšlo najavo, že práve šťava z týchto kvetov by pomohla k lepším účinkom lieku."

„Použiť jed ako liek?"

Prikývol. „Pokiaľ sa dobre pripraví a spracuje, nič sa nestane."

„Verím, že viete čo robíte," usmiala som sa na neho a zahľadela sa na kvetinu. Nikdy by som nepovedala, že taká krásna kvetina môže zabíjať.

„Mimochodom, som Andres. Jeden z pomocníkov Wylly," povedal a znova som sa k nemu obrátila. Spomínala som si, že o nich Wylla hovorila.

„Teší ma. Som Thaleia," predstavila som sa, no neprišlo mi, že to bolo nutné. Veľmi dobre vedel, kto som. „Kde je teraz Wylla?"

„Odišla do zdravotníckeho centra aj s Enell, pozrieť sa na pacientov. Zatiaľ som tu s Fleou trochu upratoval," povedal a kývol hlavou ku krabiciam na zemi.

„Ako dlho tu už si?" spýtala som sa a znova sa pohla po miestnosti, aby sme len tak nestáli.

„Tri roky. Vybrala si ma spomedzi uchádzačov."

„To bolo nejaké výberové konanie?"

„Samozrejme. Ku kráľovi nemôžu vpustiť len tak niekoho. Čo keď je nebezpečný?" spýtal sa a vtom sa zarazil. Vedela som prečo. Obrátila som sa k nemu s úsmevom na tvári.