Nenávidená zradkyňa II.: Dohoda

28. kapitola

EAWYN

Pozeral som sa s nenávisťou v očiach na toho chlapa ako odchádza a nikto mu v tom nezabránil. Nie, keď zistili, že má na svojej strane alkaru. Nebezpečnú alkaru. Obrátil som sa na Thaleiu a videl zdesenie. Nikdy som na nej nevidel strach. Nebála sa ničoho, ale zmenilo sa to. Zohla sa k malej dýke, ktorú chytila a ukryla. Niečo vedela.

„Myslím, že máme problém," ozvalo sa vedľa mňa, a preto som sa obrátil.

„Dvadsaťpäť tisíc vojakov?" povedal ohromene Feshir. „Kde preboha toľko chlapov vzal?!"

„Podplatil si ich zlatom, čo iné," povedal Dway a pozrel sa na Thaleiu. „Ešte k tomu tá druhá alkara. Kto to je?" spýtal sa a všetci sme sa pozreli na Thaleiu. Mlčala, no po chvíli sa obrátila a preglgla.

„Volá sa Zelija. Je jednou z nás a je mocná. Inak by sa alkarou nestala."

„Používa najmä luk a šípy?" spýtal sa Neyris a ona prikývla.

„Vtedy v aréne," ozval som sa a pozrela sa na mňa. „Ako aj odkaz od Overmaina, že príde. To bola ona?" Prikývla. „Chcela ťa zabiť."

„Nie!" zvolala a pristúpila ku mne. „Neporušila by pravidlá. Nikdy!"

„Aké pravidlá?" zaujímal sa Symar. Pozrela sa na nich.

„Jedno z pravidiel alkar je nikdy nebojovať medzi sebou. Je to prísne zakázané a trestá sa smrťou."

„A prečo spolu nemôžete bojovať?" spýtal sa Dway a ona sa mu vážne zahľadela do očí.

„Pretože boj alkar nie je bezpečný. Pre nikoho," zdôraznila. „Pohltil by celú krajinu a poviem vám, takú katastrofu si neviete predstaviť."

„Ale ona na teba zaútočila," povedal som a pozrela sa na mňa. „Urobila to, aj keď poznala pravidlá?"

„Musela to urobiť z donútenia. Nie je jednou z tých, čo pravidlá porušujú. Obzvlášť také závažné," povedala a prikývol som.

„Musíme sa pripraviť. Všetkých zvolajte! Ak Overmaine myslí vážne, čo hovoril, napadne hrad. Musíme sa na neho pripraviť," zavelil som a všetci sa pobrali na miesta. Ja som sa však pozrel hneď na Thaleiu a pristúpil k nej. „Trasieš sa," pošepkal som a ona sa pozrela na svoje ruky.

„Prepáč," šepla, no pokrútil som hlavou.

„Prečo si zaváhala kvôli tej dýke?" spýtal som sa a ona ku mne zdvihla pohľad. „A kto je ten chlap, o ktorom hovoril?"

Mlčala. Nechcela mi to povedať, aj keď sme spolu stáli sami.

„Prosím, nepýtaj sa nič. Sú veci, ktoré nesmieš vedieť. Pre vlastnú bezpečnosť."

„To nemyslíš vážne, Thaleia. Mne tu ide o teba!"

„Ja viem," povedala potichu. „Prosím, nechaj ma, nech si to premyslím. Zelija všetko zmenila. Vôbec som netušila, že tu je a ani že s ním. Musím si to premyslieť. Prosím, teraz to nechaj tak," povedala a smutne sa na mňa pozrela. Nemohol som inak, než prikývnuť.

Hrad bol úplne pohltený v chaose. Vojaci bežali na všetky strany, rozostupovali sa a velitelia kričali príkazy. Ja sám som bol v tom dianí a hovoril, čo treba robiť.

Dvadsaťpäť tisícová armáda. Dvakrát taká veľká, akú sme mali my. Ak by sa na nás vrhli úplne všetci, v počte by sme prehrali skôr než by vstúpili do mesta. Museli sme sa proti tomu nejako obrniť, no najmä sme museli zachrániť aj obyvateľov mesta. Nariadil som preto okamžitú povinnosť boja. Najmä pre mágov. Vedel som, že sa pod každým úradom, alebo iných miestach v meste nachádzali podzemné kryty, ktoré sme vytvorili v prípade vpádu nepriateľov. Keď sa ozvali varovné rohy, signalizovali tak prichádzajúcu vojnu. Netušil som, kedy Overmaine zaútočí, a preto sme poslali špehov, ktorí to mali zistiť. Vedel som, že nebude ďaleko.