Nenávidená zradkyňa II.: Dohoda

12. kapitola

EAWYN

„Za čo presne ti ďakovala?" zaujímal som sa, keď sme sa pohli preč zo sídla. Pokračovali sme cez záhrady, pretože sme mali namierené do tréningovej arény.

„Dala som jej pár jedov, na ktoré by mohla nájsť protilátky," povedala, čo ma prekvapilo.

„Kde si ich vzala?" spýtal som sa a ona sa usmiala. „Chápem. Musím však uznať, že sa činíš," povedal som a odvrátil sa.

„Nechápem."

„Najprv matka a teraz kráľovská lekárka?" povedal som a s úsmevom na ňu pozrel. „Chceš takto obísť úplne každého na hrade?"

„Ešte zostáva posledný," priznala a pozrela sa na cestu pred nami. Už sme boli blízko arény a míňali vojenské ubytovne. Niektorí vojaci nás zbadali a so záujmom nás sledovali. „Ale s ním to pôjde jedine touto cestou," kývla hlavou k aréne. Domyslel som si, o koho pôjde.

„Dobre. Verím, že vieš čo robíš," priznal som. Následne sme už mlčali, pretože okolo nás bolo veľa vojakov.

Ráno mi Engerran oznámil, že je veľa záujemcov, ktorí by chceli Thaleiu vyzvať. Zistil som si viac a boli to prevažne držitelia jednej hviezdy. Videl som v pozadí aj tých s dvomi, čo boli velitelia, ale iba stáli obďaleč a pozorovali situáciu. No našli sa aj takí, ktorí nemali žiadnu hviezdu. Vedel som, že sme mali medzi sebou aj takých, ktorí boli nebezpeční aj bez hviezd. No na ich získanie boli isté podmienky a nie každý ich splňoval.

„Dáš mi aj nejaký handicap?" spýtala sa Thaleia, keď sme sa blížili k vchodu. Tam nás čakal Engerran.

„Nie, mal by som?" zamračil som sa. „Myslel som, že chceš bojovať v plnej sile."

„Prosím ťa," zasmiala sa. „Tak nebudem nikdy bojovať."

„A prečo nie?" zaujímal som sa. Prekvapilo ma to.

„Pretože takú silu použijem proti skutočným nepriateľom," povedala a zahľadela sa na mňa. „A nie kvôli zbytočným šarvátkam."

Prekvapilo ma, že vedela takto ovládať svoju silu. Vedel som, že som sa to musel naučiť tiež. Prílišné používanie moci človeka rýchlo vyčerpá a nič iné mu následne nezostane. Ak by som ju však využíval tak ako Thaleia, len podľa potreby, veľa by sa zmenilo. Možno by som mal s ňou bojovať aj ja a naučiť sa to. Ale ak by som sa aj ja postavil do arény a pred všetkými prehral, asi by sa to nestretlo s porozumením.

„Engerran, musím uznať, že je veľa mužov, ktorí chcú alkaru vyzvať," uznanlivo som sa na neho pozrel a obzrel sa. Neboli to len muži, ale aj ženy. Všetci to boli vojaci, no nevidel som žiadnych mágov.

Naša armáda sa delila na dve skupiny. Na mágov, ktorí nerobia v boji nič iné, len bojujú pomocou mágie. Zvyčajne sú ako záloha a nevedú priamy boj, v prvej línii. Šetria si silu, pretože je rozsiahla a môže napáchať veľké škody. Potom sú tu vojaci, ktorí nepoužívajú žiadnu mágiu, pretože ju v sebe neprebudili. Nie je to nič zvláštne a abnormálne, preto svoj život zasvätili boji s nejakou zbraňou a musel som priznať, že sme mali naozaj schopných. A nakoniec tu bola skupinka vojakov, ktorí boli prevažne v prvej línii. Boli to tí, ktorí dokázali používať mágiu, no vedeli bojovať aj v priamom súboji. Takí, ktorí vedeli bojovať aj s mečom a aj s mágiou, boli tí najlepší a najvyhľadávanejší.

Práve preto, pretože sme mali rôzne skupiny, bol rozdelený aj ich tréning skupinovo. Nemohli sme proti sebe postaviť mága a toho, kto mágiu nemal. I keď, aj také boje sme niekedy mali a niekedy som sa prekvapil nad víťazom.

„Nenechajú si túto príležitosť ujsť, pane," povedal Engerran a poklonil sa. Vtom sa však zvrchu pozrel na Thaleiu. „Vyzerá to tak, že si necúvla. Dám ti však možnosť, aby sme boli spravodliví. Predsa len, stojí proti tebe vyše stovka skúsených vojakov."