Nenávidená zradkyňa II.: Dohoda

4. kapitola

EAWYN

Vyrazili sme hneď. Zbalili sme si veci, od hostinskej som nám vypýtal na cestu nejaké jedlo a boli sme preč. Našťastie boli pri bráne vojaci, ktorí nám ju bez slov otvorili. Následne sme vyrazili po hlavnej ceste späť do Erodonu.

Thaleia povedala, že bude lepšie ak sa nikde inde nebudeme zastavovať. Ani len pre zásoby. Ak sme chceli prísť skôr ako povstalci alebo aspoň skôr než obsadia hrad, museli sme si pohnúť. V ničom som sa s ňou nehádal. Vedel som, že robila to čo vedela. Keď som sa na ňu pozeral, videl som jej novú stránku. Tú, ktorá plánovala svoj postup za cieľom. Avšak tentoraz to bolo na záchranu ľudí a nie na usmrtenie niekoho, na koho si ju najali.

Keď mi v noci povedala, že mi pomôže a bude mojím mečom, takmer som sa zložil. Povedala to isté aj môjmu otcovi, keď spolu bránili krajinu? Ako sa k spolupráci vôbec dostali? Netušil som to. Vedel som len, ako ma jej slová zasiahli. Stále bola pri mne. Dokonca sa kvôli mne vracala do mesta, kde ju všetci nenávideli. Nebola taká, ako som si myslel.

O to viac som cítil vinu. Chránila ma, i keď som si to nezaslúžil. Aj keď to bolo kvôli mne, kým sa stala. Nevedel som, ako jej to vôbec niekedy budem môcť oplatiť.

No nad týmto všetkým som mal dosť času premýšľať. Teraz bola priorita vrátiť sa do mesta a zachrániť ho. Bál som sa o Braxleyho a aj Romandru. Boli moji súrodenci a najbližší ku kráľovi nikdy nedopadli najlepšie. O matku som sa nebál. Bola taká železná, že s ňou by nehlo vôbec nič. Ani prípadná hrozba smrti. Vzala by ju so vztýčenou hlavou.

Keď sme prechádzali popri spomínaných močiaroch, ucítil som z diaľky výpary a nečistotu. Neboli sme tam a ani blízko nich, no mohol som si predstaviť, čo to bolo za miesto. Nečudoval som sa, že sa na mňa Thaleia nahnevala a aj sa smiala, keď som tadiaľ chcel prejsť. Možno by nám to trvalo menej času, za tú nevoľnosť mi to rozhodne nestálo.

Počas cesty mi Thaleia povedala, aby som sa skúsil dostať do svojho podvedomia. Spomenul som si, že len vďaka nej a jej podpichovaniu, som nakoniec bol schopný krvnú prísahu splniť. Nebyť toho, nikdy by som sa z jaskyne nedostal.

Zavrel som oči, aby som sa tam pokúsil dostať. Zatiaľ mi to vždy trvalo príliš dlho a nechcel som, aby sa to tak dialo stále. Potreboval som tam ísť kedykoľvek a najmä hneď. Nikdy som predsa nemohol vedieť, kedy to budem potrebovať. A okrem toho, chcel som si niečo potvrdiť.

O možnej novej schopnosti, som Thalei nepovedal. Logicky to nemala právo vedieť, no nevedel som sám čo to znamenalo. Ešte netušila, že som poznal pravdu, a preto som jej nemohol nič povedať. Chcel som sa najprv sám ubezpečiť, než z toho budem vyvodzovať závery.

Podarilo sa mi dostať do bielej miestnosti. Stále bola nekonečná a biele kamienky som mal pod nohami. Obzrel som sa, no čo som videl, ma šokovalo natoľko, že som od ľaku ustúpil.

Predo mnou bolo deväť špirál. Štyri z nich bol dominantné, obrovské a plné moci. Zvyšných päť však nie. Boli rôznymi farbami označené, aké tam predtým neboli. Vlastne som také farby v živote nevidel. Kryštáľová, fialová, zelená, sivá a čierna. Netušil som, čo to malo znamenať. Spomenul som si však, že mi Aldsea dala moc. Myslela tým toto?

Takže to bola pravda a naozaj som mal moc tvoriť ľad. Tomu by odpovedala tá kryštálová farba. Avšak čo tie zvyšné štyri? Čo znázorňovali?

Obyčajní mágovia dokázali ovládať jeden až dva elementy. Tí, ktorí sa vzdelávali ich dokázali prebudiť a aj ovládať omnoho viac. Nikto nedokázal ovládať štyri základné elementy ako ja, no dokázali prebudiť iné, silné moci. Štyri základné elementy boli najvzácnejšie, pretože symbolizovali prírodu. Dokázal som ovládať všetko okolo seba. Preto ma brali za hrozbu.