Nenávidená zradkyňa II.: Dohoda

24. kapitola

EAWYN

Kráčali sme po schodoch na prvé poschodie a míňali žiakov akadémie. Všetci sa nám uhýnali z cesty a tí starší sa aj klaňali. Nebol som však pri nich preto, aby som si vynucoval ich priaznivosť. Usmieval som sa na nich a rozprával sa s riaditeľkou, ktorá mi niečo vysvetľovala.

Nevedel som o čo Thalei ide, no dúfal som, že neurobí rozruch. Žiaci ju nevítali a rozhodne neboli nadšení jej prítomnosťou. Vedel som to už len z pohľadu okna koča. Bol som nakoniec rád, že prišiel Artis. Nemohla sa len tak pohybovať a sama. Určite by ju niekto napadol, alebo by sa o to aspoň pokúsil. Ak sme chceli odísť bez povšimnutia, museli sme byť opatrní.

„Musím povedať veličenstvo, že ma prekvapilo, keď som uvidela tú ženu. Nemyslím si, že bolo správne, keď ste ju sem priviedli," ozvala sa riaditeľka a už ukázala svoju pravú tvár. Žiaci boli u nej na prvom mieste a nepáčilo sa jej, ak ich niekto ohrozil. Netolerovala by to ani kráľovi.

Profesor Everson sa od nás odpojil, pretože mal hodinu a my štyria sme nasledovali riaditeľku na druhé poschodie, kde mala pracovňu. Neyris sa okolo seba s údivom pozeral, pretože tieto múry navštevoval. Ja som mal tú česť len dva roky, kým som bol povolaný späť na hrad.

„Viete dobre, že by som to neurobil, ak by som si myslel, že je hrozbou," povedal som, lenže ona oboma rukami otvorila prudko dvere a tie sa rozleteli. Jej pracovňa bola veľká. Jej stôl stál priamo oproti dverám, po bokom miestnosti boli police s knihami a v strede boli oproti sebe dve pohovky, ku ktorým mierila.

„Nie som si taká istá, veličenstvo," ozvala sa Seibertová. „Už od pohľadu je to krásna žena. Ste si istý, že by ste v nej vedeli rozoznať hrozbu?" spýtala sa a oprela sa o operadlo pohovky. Ďalšia žena, ktorá sa na verejnosti len pretvaruje. Zazrel som po nej.

„V poriadku, nebudeme to vyťahovať," mávla rukou riaditeľka a ako prvá si sadla na pohovku. S Neyrisom nám pokynula, aby sme si sadli oproti nej. Urobili sme to. „Len včera sa nám vrátilo niekoľko študentov, ktorí boli povolaní ku hraniciam kvôli hrozbe zo západu. A teraz ste znova tu aby ste čo? Povolali ich všetkých naspäť?"

„Prečo vo vašom hlase cítiť nesúhlas?!"

„Pretože nesúhlasím," odpovedala prosto. „Boli na náročnej ceste a bolo by nespravodlivé, ak by ste ich znova povolali," povedala, no ja som sa usmial a oprel sa o pohovku.

„Hovoríte, akoby boli v boji, i keď obaja vieme, že sa tam nič nedialo. Skôr by som povedal, že to mali ako prázdniny, než povinnosti," zahľadel som sa na ňu a ona očervenela od zlosti. „Takto sa k svojim žiakom správate aj v škole? Akoby to boli zraniteľné bábiky, ktorým sa nesmie nič stať?"

„Som za ich životy zodpovedná!"

„A ja som zodpovedný za životy ľudí v celej krajine," zdôraznil som a pozrel jej do očí. „Vrátane tých žiakov a aj za vás," spresnil som a kývol k nej hlavou. Zovrela pery. „Nikdy som nespochybňoval vaše metódy a ani učenie. Predsa len, s učením ako používať mágiu máte väčšie skúsenosti, než ja. Avšak dostal som informáciu, že vo svojich schopnostiach poľavili. Ako mi to vysvetlíte?"

„Myslím si, že nerozumiem, veličenstvo," ozvala sa Seibertová. „Chcete tým snáď naznačiť, že máme slabých žiakov?"

„Rozhodne nemotivovaných," odpovedal som. „Akoby viac nechceli svoje schopnosti rozvíjať. A obaja vieme, že sa dajú stále rozvíjať."

Hľadela na mňa, no mlčala. Niekoľkokrát sa nadýchla, no až potom odpovedala. „Z akého dôvodu ste prišli, veličenstvo?! Určite nie kvôli tomu, aby ste mi hovorili, ako učiť svojich žiakov."