Nenávidená zradkyňa II.: Dohoda

2. kapitola

EAWYN

Nečakaná správa od Redany spôsobila, že som sa prebral.

Zo všetkého, čo som sa dozvedel, mi bolo zle a ani na chvíľu som si nedokázal predstaviť, ako budem ďalej fungovať. Všetko na mňa doľahlo a obviňoval som sa zo všetkého zlého, čo krajinu postihlo.

Najmä z toho, že som zničil život žene, ktorú som miloval.

Počas cesty som sa na ňu pozeral a vyzerala úplne normálne. Stále ma podpichovala a bola nepríjemná. Akoby sa nič nezmenilo. Nemohla však vedieť, že sa zmenilo všetko. Poznal som pravdu. Myslel som si, že o Aldsey bude vedieť niečo viac, najmä o poslednom želaní, no zdá sa, že som sa mýlil. A aj keby to vedela, zaručene by si nemyslela, že by som ho využil k tomu, aby som sa dozvedel pravdu.

Ak by sa o tom dozvedeli ostatní, zrejme by ma znenávideli do konca života. Na svete je toho tak veľa, čo by som mohol prianím zastaviť. Čo by som mohol zmeniť. Lenže aj keď som to sám vedel, neľutoval som, čo som si vybral.

Po vyjdení z jaskyne som chcel mať viac času, aby som sa poriadne zamyslel, no nemohol som. Thaleia vyzerala, že chcela každú chvíľu odísť a ísť za slobodou. Vedel som, že ak by odišla, už by som ju nikdy v živote nevidel. Nemal by som možnosť prosiť a žiadať o odpustenie. Preto informácia od Redany prišla vhod. Namiesto odpustenia, som ju žiadal o pomoc.

Súhlasila.

Daroval som všetky svoje veci Redane, aby s nimi urobila čo sa jej zažiadalo. Nemohlo ma nič zdržovať a ťažký kabát to rozhodne robil. Pri odchode som hladil Albeusa po krku a s láskou v očiach na neho hľadel. Chýbal mi a znova som si ho vážil viac než predtým. Pretože to bol posledný dar, ktorý mi otec dal.

Zahľadel som sa vedľa seba a pozoroval Ewisa, ktorý patril Thalei. Povedala, že ho dostala darom. Dal by som krk za to, že jej ho dal otec. To, ako sa na neho pozerala, bolo úprimné a plné lásky. Pozerala sa na neho presne tak, ako sa kedysi pozerala na otca.

„Môžeme ísť? Nechcem sa zbytočne zdržiavať," zavelila, keď sa pri mne objavila. Pozrel som sa na ňu.

Viac než ju žiadať o odpustenie, som ju chcel držať v náručí a objímať. Chcel som ju držať a nikdy nepustiť.

Vedel som, že som jej sľúbil slobodu pokiaľ mi pomôže a chcel som ten sľub dodržať. Lenže predtým sa jej musím za všetko ospravedlniť a ak by mi dala šancu, tak ju udržať po mojom boku. Nechcel som ju stratiť. Chcel som byť stále s ňou.

Vyrazili sme na cestu a zakývali naším hostiteľom. Nerozlúčili sme sa s nimi tak, ako by si zaslúžili, no vzhľadom na okolnosti by to určite pochopili. Ochrana mesta mala prioritu. Dokonca som sa netrápil ani faktom, že ma Redana spoznala. Bola to múdra žena a určite si to domyslela.

Nasledoval som Thaleiu, ktorá určila veľmi rýchle tempo. Povedala, že pôjdeme bez prestávky priamo do Erodonu. Podľa mapy by sme sa mali cestou zastaviť v dvoch mestách a následne v Postare, ktoré bolo k mestu najbližšie. Pôjdeme priamo na sever a blízko močarísk, pred ktorými ma predtým varovala. Ubezpečila ma však, že neprejdeme cez ne, ale okolo nich.

Prechádzali sme cez územie vojvodu Oavenholdu. Ak by ma videl s ňou, boli by z toho také problémy, že by som sa z nich nikdy nespamätal. Tomu som sa chcel vyhnúť. Vedel som, do akého nebezpečenstva ju beriem a stále som si to pripomínal. Bol som ochotný ju chrániť. Aj pred vlastnými ľuďmi.

„Čo čakáš, že sa v meste bude diať?" spýtala sa počas cesty. „Povstalci sa budú snažiť prevziať hrad. Čo urobíš, keď tam dorazíš?"