Nenávidená zradkyňa II.: Dohoda

8. kapitola

EAWYN

Dobre som vedel, že by Dwaya nikto nedostal. Bol to veľmi dobrý bojovník, ktorý sa mi bez mágie rovnal. Jemu by som zveril život. Preto som nezúril. Bol donútený prevziať na seba zodpovednosť. Sám sa vrhol proti presile a nikto ho nevie odvtedy nájsť? Mohol byť kdekoľvek. Koľko by trvalo, kým by som ho našiel? Nechcel som nad tým ani premýšľať.

Celý ten čas, čo sa mi snažil pomôcť, som ho nechcel zaťažovať svojimi problémami. Či už osobnými, alebo kráľovskými. Domnieval som sa, že na to všetko musím byť sám. A to spôsobilo, že som veľa vecí prehliadal. Vojaci si robili čo chceli a boli podplatiteľní. Šľachta okrádala iných. Vláda robila kroky vo svoj prospech. Všetko bolo zle. Už som ani netušil, komu môžem naozaj veriť.

Ale vtom som vedľa seba zacítil pohyb. Otočil som sa a videl mi boku ísť Thaleiu. Stála tam. Nepýtala sa a ani neprotestovala. Stála mi po boku, ako aj celé roky, avšak tentoraz naozaj. Vedel som, že jej veriť môžem. A hneď som vedel o zmene, ktorá celý hrad čakala.

Blížili sme sa k trónnej sále. Cestou sme stretli veľa povstalcov, ktorí na nás zaútočili, no pobili sme ich behom chvíle. Nikto mi už nestál v ceste. Hrad bol veľký a mal mnoho izieb a chodieb. Bol som odhodlaný všetky vyčistiť, aby som si bol istý, že môj domov nebude nikto ohrozovať.

Zastavil som sa pred hlavnými dverami. Boli zatvorené a keď som sa ich dotkol, aj zvnútra. Nepočul som odtiaľ nič. Obrátil som sa preto na Engerrana. „Si si istý, že sú tu?"

„Áno, pane. Všetkých ich zajali a viedli na toto miesto," odpovedal hneď.

Thaleia sa na mňa pozrela, akoby chcela dvere vyraziť, ako aj hlavnú bránu. Zasmial som sa, no pokrútil som hlavou. Nemohla predsa zničiť ďalšie dvere.

Mávol som preto rukou k dverám a tie sa rozleteli do strán, kde vrazili do stien. Zvnútra sa ozval krik, najmä ženský. Ako prvý som preto vstúpil dnu, aby som sa pozrel, s kým mám vlastne tú česť.

Pozeral som sa na šľachtičné, nejaké dvorné dámy, ministrov a aj veliteľov Arlowa, Dynira a Rhetta. Všetci sedeli na zemi, zviazaní k sebe, aby sa nemohli pohnúť. Videl som oceľ, takže to bola asi nowaldská oceľ, ktorá potlačovala mágiu. Nepotláčala však silu.

Bol som z nich znechutený.

„Ale, koho to tu máme," ozval sa škrekot spojený so smiechom. Povstalcov bolo v miestnosti asi dvadsať. Stále to bolo príšerne málo. Pozrel som sa na toho, kto sa mi smial a videl ho stáť na vyvýšenom mieste, kde bol trón. A vedľa neho boli aj tri ženské postavy.

Moja matka, moja sestra a lady Overmaine. Všetky tiež spútané, aj keď Romandra úplne zbytočne. Aj z diaľky som mohol vidieť jej plač a strach v očiach. Určite sa veľmi bála.

„Kráľ, ktorý sa prišiel pozrieť, ako príde o všetko," zvolal a zasmial sa. Všetci jeho muži sa smiali. Nebáli sa, pretože si mysleli, že majú navrch. Mali moju rodinu, tak som si tiež myslel, že je to tak. Avšak za úplne iných okolností.

„Zatiaľ som o nič neprišiel," odpovedal som. Zostal som stáť pred dverami a nepohol sa bližšie. Bál som sa, že ak to urobím, urobia niečo Rome, a to by som nezvládol.

„Ale prídeš! Tak ako sme kvôli tebe prišli my o všetko!" skríkol a vytiahol meč. „Keď si tu, môžeme prejsť k hlavnej časti dnešného dňa. K vyjednávaniu!" nadšene zvýskol a schytil Romu za vlasy. Potiahol ňou a ona skríkla. Matka kričala a aj Ismanna. Dokonca aj všetci ostatní, zatiaľ čo Roma plakala.

„Počkaj!" skríkol som so strachom, ale nemusel som.

Periférne som zahliadol červené vlasy a vytreštil pred seba oči. Jej nôž letel rýchlo a presne. Zasiahol muža držiaceho Romandru priamo do čela. Nestihol ani zareagovať, no ona pokračovala. Jej kroky boli rýchle, ako aj jej zabíjanie. Oháňala sa miestnosťou a hádzala nože tak rýchlo, že stihla počuť len krik.