Nenávidená zradkyňa II.: Dohoda

22. kapitola

EAWYN

Pozeral som sa ako odchádzala preč a cítil, ako mi silno bilo srdce bolesťou. Stalo sa to pred štyrmi rokmi. Rok po tom, čo sa stala alkarou. Už v tej dobe robila všetko, aby chránila kráľovstvo a aj ľudí v ňom. Nezaslúžila si, aby sa na ňu ostatní pozerali podozrievavo.

„Takže," ozval sa Ragar a všetci sme sa na neho pozreli. „Ak tomu rozumiem správne, máme pred sebou voľbu. Buď pristúpime na požiadavku Overmaina a privedieme mu Thaleiu, alebo ho odignorujeme a Thaleiu nevydáme. Ak by sme ju vydali, je pravdepodobné, že ju ten chlap zabije a následne by mohol napadnúť hrad. Ak ju však nevydáme, môže ho napadnúť tak či tak. Takže v podstate je otázka, či sa postavíme na stranu Thalei alebo nie," zhodnotil a postavil sa. „Na stranu ženy, ktorá pred ôsmimi rokmi zabila nášho kráľa a ušla. Na stranu zradkyne, ktorá sa však vrátila a ako to tak vyzerá, z tieňov chránila ľudí z krajiny. Neviem ako vy, ale ja som zmätený," povedal a našpúlil pery. Povedal to naozaj presvedčivo a každé slovo bola pravda.

„Otázka zostáva, či jej budeme veriť," povedal Neyris. „Všetko okolo nej je záhadou a neviem, či by som jej dokázal zveriť naše životy. Nedôverujem jej a mätie ma," povedal a povzdychol si. „Zabila jeho syna, aby ochránila unesené dievčatá? Preboha! Veď to by zradkyňa neurobila!"

„Možno klame," povedal Braxley. „Nemáme dôkaz, že je to pravda."

„Neklamala by," odpovedal som, no pochybovačne sa na mňa pozrel.

„Aj tak."

„Najprv je dôležité zistiť plány Overmaina," ozval sa generál a pozrel na nás. „Nevieme, čo zamýšľa. Len sa domnievame, že chce napadnúť hrad a aj trón. Ak sa dozvie správy a následne príde, vtedy sa rozhodne. A vtedy všetci uvidíme, na koho strane Thaleia naozaj stojí."

„Čo naznačuješ?" spýtal som sa.

„Ak Overmaine príde a ohrozí trón, má dve možnosti. Buď odíde a vykašle sa na nás s tým, že nebude riskovať a bude si chcieť zachrániť vlastný krk. Alebo sa postaví na našu stranu a bude s nami proti nemu bojovať. Dovtedy necháme veci aké sú a toto stretnutie rozhodne. Súhlasíte?" spýtal sa a všetci prikývli. So mnou ako prvým.

Zhodla sa na tom väčšina, preto som mohol byť aspoň na chvíľu pokojný. Nečakal som zo stretnutia s vyslancom nič dobré a ako sa ukázalo, ani nebolo. Prišiel si len určovať podmienky. Také niečo by neobstálo u žiadneho vládcu. Myslí si, že má navrch. Bolo načase mu ukázať, ako veľmi sa mýlil.

Kráčal som po nekonečných schodoch do južnej veže a zadychčane otvoril dvere na pracovni. Tejto miestnosti som sa vyhýbal takmer roky, pretože som ho nechcel vidieť a nechcel som mať s ním nič spoločné. Vedel niečo čo nikto iný a keďže som s tým nedokázal nič robiť, jeho prítomnosť mi to neustále pripomínala.

Myslel som si, že bude prvý, kto za mnou v deň návratu príde a bude sa ma vypytovať na všetko možné. Neukázal sa. Od môjho príchodu som s ním a ani s jeho učňom nehovoril. Vlastne ich oboch nikto od nášho príchodu nevidel. Preto mi došla trpezlivosť a šiel za ním.

Miestnosť mala vysoký strop, na ktorom poschodí mal vlastnú knižnicu. Videl som knihy, spisy, mapy, všeličo možné. Na prízemí mal neporiadok, zapálený oheň v krbe a veľa fliaš vína. Porozhliadal som sa, no nikde som ich nevidel. Ale potom som začul zvuk a z chodby pod poschodím prichádzal.

Mal na sebe plášť a v ruke knihu. Nepozeral sa na mňa, ale do knihy.

„Dlho sme sa nevideli, Rhett," oslovil som ho a on sa zastavil a pozrel sa na mňa. Prekvapilo ho, že ma vidí a preglgol. Pozrel sa ku dverám.