Nenávidená zradkyňa II.: Dohoda

31. kapitola

THALEIA

Ewisa som nechala ukrytého, aby som sa k nemu vrátila, keď to bude potrebné. Lepšie sa mi zakrádalo, keď som išla po svojich ako s ním a nechcela som ho nijako ohroziť. Dôležité bolo, aby som sa dostala na miesto, na ktoré som mala namierené.

Vyrazila som ešte za svetla, ale na miesto som dorazila, keď už bola tma. A tma mi vyhovovala omnoho viac než svetlo. Nepozorovane som sa dostala až do ich tábora a sledovala každý ich krok.

Na hlave som mala kapucňu, aby ma náhodou v svetle nikto nezbadal. Moje červené vlasy totiž svietili aj v noci a nechcela som na seba zbytočne upozorňovať. Neprišla som totiž bojovať s celou armádou, ale len s niektorými. S tými, na ktorých záležalo.

Zakrádala som sa v tieňoch stromov, kríkov a vyhýbala sa žoldnierom, ktorí kontrolovali okolie. Vyhýbala som sa aj pasciam, ktoré nastražili, aby ma nenašli. Bolo ich ako mravcov. Dvadsaťpäť tisíc žoldnierov, ktorí prišli spoza oceána a ktovie z akých krajín. Neboli to vojaci. Nerešpektovali pravidlá a ani čestnosť v boji. Uznávali len krviprelievanie a hrubosť. Mali zo smrti radosť, a to som neuznávala.

Vyštverala som sa na vrch vysokého smreka a skryla sa v jeho tieňoch. Mala som perfektný výhľad na údolie pod sebou. Na údolie, ktoré bolo pohltené armádou.

Čupla som si a pozorovala ich.

Mali po celej rovine postavené stany a zapálené ohniská. Počula som krik toľkých ľudí, no aj smiech a zábavu. Vôbec ich nezaujímalo, že o pár hodín pôjdu do boja. Niektorí už vojny možno zažili a chceli zažiť ďalšie. Akoby nemali dosť.

Pozerala som sa najmä po pomôckach alebo po niečom nebezpečnom, v čom by dokázali premôcť hrad. Nevidela som však nič. Len ľudí, niekoľko tisíc ľudí. Hovorí sa, že počet samotný môže rozhodnúť o tom, kto vojnu vyhrá. Niekedy to bola pravda. Možno takým spôsobom vyhráva aj Gadaheer. Keďže má na svojej strane niekoľko tisícovú armádu, je možné, že sa im podarí zlomiť hradby. No že by porazili krajinu samotnú a jeho kráľa, to neprichádzalo do úvahy. Eawyn bol silný a vedela som, že sa nevzdá bez boja.

Pomaly som schádzala na zem zo stromu. Medzi tými stanmi som zahliadla ten konkrétny. Overmaine mal stan presne v strede tábora. Bolo prakticky nemožné sa k nemu dostať. Nie bez toho, aby som na seba upozornila. Iná alkara by sa na to možno vykašľala. Ale ja som svojim schopnostiam verila. Vedela som, že by som sa tam dostala a aj ho zabila bez toho, aby to niekto vedel. Až na Zeliju. Tá by ma videla hneď.

Vracala som sa potichu ďalej od tábora, aby som sa mohla nadýchnuť. Nemala som plán, ale ten som nemala nikdy. Vždy som jednala impulzívne, niekedy až chaoticky, ale to bol môj štýl. Nemohla som sa spoliehať na plány. Z vlastnej skúsenosti som vedela, že nikdy nevyjdú.

Prechádzala som pomedzi stromy, keď som sa zastavila a vzdychla si. Takže to nakoniec bola pravda. Bol tu.

„Spomínam si, že som ťa videla na festivale vo Walinthe. Mal si na sebe čierny kabát s modrou košeľou. Erb na kabáte hovoril, že si vojakom z Erellonu," povedala som nahlas a zaklonila hlavu. „Síce som ti do tváre nevidela, vedela som, že si to ty. Zmiasť ma erbom krajiny bol zvláštny plán. Avšak nikdy dokonalý," povedala som a obrátila sa. Stála som na priestore, kde neboli žiadne stromy. Tie boli všade okolo mňa.

A pri jednom sa opieral on.

Mal založené ruky na hrudi a tieň stromov mu zakrýval tvár. Mal na sebe čierne oblečenie s rôznymi prackami, ktoré určite skrývali veľké množstvo zbraní. Bol vysoký a mal krátke čierne vlasy. Videla som len jeho úsmev.

„Nechcel som tým zmiasť teba," odpovedal mužným hlasom a trochu sa odvrátil. „Bol som tam kvôli niečo inému. Festival," mľaskol jazykom, „bol len rozptýlením."