Nenávidená zradkyňa II.: Dohoda

20. kapitola

EAWYN

Pozeral som sa na svojich priateľov ako pomaly zosadali. Ako sa medzi sebou doťahovali ako vždy keď boli spolu. Pozeral som sa na každého jedného z nich.

Na hnedovlasého Artisa, ktorý mal po boku viac nožovako ktokoľvek iní z armády. Na Symara, ktorý nikam neodchádzal bez šatkycez vlasy na hlave. Ragar, ktorý mal na sebe len to najdrahšiea najčistejšie oblečenie. Feshir, ktorému chrbát zdobil najdrahší luk natrhu. A na Neyrisa, ktorému bok zdobila pomocná palička na vrhanie mágie,spolu s dvomi dýkami. 

Usmial som sa. Boli sme znova spolu. Konečne po takej dlhej dobe. Pozeral som sa na nich a nepochyboval, že boli stále rovnakí ako aj predtým. Rovnaká partia, do ktorej sme patrili.

„Ako je možné, že vždy keď ťa vidíme, máš viac nožov?" spýtal sa Dway Artisa, ktorý k nemu zdvihol prst.

„Nikdy nepodceňuj pripravenosť. Čudoval by si sa, koľko nožov dokážeš v boji stratiť."

„Dostal ho od jednej hostinskej. Za odmenu," pošepkal Neyris a Artis do neho takmer niečo hodil. Zasmiali sme sa.

Po ich príchode už nikto nikoho nevnímal. Matka a aj ostatní zaliezli späť do hradu a nečudoval som sa. Vyslovene sa jej nepáčilo, aký uvoľnený som pri týchto vojakoch bol, pretože vraj podkopávali moju autoritu. Nikdy som jej požiadavkám nevyhovel.

„Takže hento je Thaleia? Tá malá potvora, ktorá liezla vždy kam nemala?" spýtal sa Symar a všetci sa obrátili k nej. Stála neďaleko od nás. Opierala sa o múr pri schodoch a sledovala armádu.

„Aj keď je to hľadaný zločinec, musím uznať, že je to kočka," zasmial sa Artis a prezrel si ju. „Vážne nádherná žena."

„Je pravda, že patrí k alkarám?" spýtal sa Neyris a pozrel sa na mňa. „Dostali sa k nám len posledné správy, najmä čo sa týka jej."

„Áno, je to tak," odpovedal Dway. Neyris prikývol.

„V tom prípade som rád, že nevie používať mágiu. Netušil by som, ako si s ňou poradiť," povedal a chytil sa svojej paličky. Usmial som sa.

„Alkaru vie zabiť len alkara. To snáď vieš," žmurkol som na neho a pohol sa od nich.

„To nemôžeš vedieť!" zavolal za mnou, no len som sa zasmial a pristupoval k nej. Všimla si ma ako k nej idem a s úsmevom na tvári sa na mňa pozrela. Niečo mi však na jej pohľade nesedelo. Bola smutná.

„Tak ako? Zmenili sa?"

„Vôbec. Sú to rovnakí šialenci ako aj predtým."

„Tak potom bude ľahké sa s nimi rozprávať."

„Niečo sa deje?" Pozrela sa na mňa. „Zdáš sa mi smutná."

„A prečo? Nemám dôvod," povedala a mykla plecom. Vedel som, že klame. A vedel som aj dôvod jej smútku. Stála sama. Od všetkých čo najďalej, zatiaľ čo ja som bol medzi svojimi priateľmi. Ona ich nemala. Už som bol smutný aj ja. „Ale no tak, čo je? Veď vieš, že je to tak."

„Nepáči sa mi to. Nie je to spravodlivé."

Zasmiala sa. „Tak to v tejto dobe je. Nič si z toho nerob," povedala a pohla sa so mnou k ostatným. „Mám to, čo som si zaslúžila. Príde čas, kedy sa mi všetko vráti späť."

„To dúfam," povedal som a spolu sme prišli k ostatným. Hádali sa a stále sa rozbaľovali, no keď sme sa k nim postavili, spozorneli. Teda najmä Artis, ktorý si ju obzeral od hlavy až po päty. Nepáčilo sa mi to.

„Naposledy keď som vás videla, boli ste rozhodne menej hluční," poznamenala a Feshir sa zasmial.

„A ty menej drzá," ukázal na ňu. „Kde sa toto vzalo? Odkiaľ vieš tak dobre bojovať?"