Nenávidená zradkyňa II.: Dohoda

27. kapitola

THALEIA

Bola som nervózna, a to som bola málokedy. Vlastne už dlho nie, ale tentoraz to bolo silné. Nemala som dobrý pocit z toho, že mal prísť Overmaine. Ten človek bol veľmi nadutý, zahľadený len do seba a do moci, ktorú veľmi chcel. Ktorú potreboval. Urobil by pre ňu čokoľvek. Dokonca aj zabíjal.

Keď som premýšľala na začiatku, kto bol tým, kto zabil kráľa Godarda, bol prvý na mojom zozname. Ale zistila som, že to on nebol. Bol to niekto iný.

„Tak čo, pripravená zradkyňa?" Postavila sa vedľa mňa kráľovná Elliana a spolu so mnou sa pozerala cez okno na hlavnú bránu do mesta. Usmiala som sa.

„Na čo také?"

„Ak ťa Overmaine chce, dostane ťa," povedala a pozrela nechápavo na mňa. „Dúfam, že si nemyslíš, že sa z toho dostaneš, však nie?!"

„Vaša túžba dostať ma z hradu je obdivuhodná," usmiala som sa a odvrátila sa. „Dokonca by ste aj paktovali s nepriateľom," len mykla plecom.

„Urobila som, čo bolo nevyhnutné," priznala. Myslela som si, že to bola Ismanna, no kráľovná sa na túto rolu hodila viac než ona. „Ak odídeš, vyriešia sa naše problémy. Doteraz sme žiadne nemali a pozrime sa. Po tvojom príchode sa to zmenilo."

„Prečo si len nepriznáte, že ste tie problémy skrývali?" Pozreli sme sa na seba. „Boli tu, len skryté a moja prítomnosť s tým nemá vôbec nič spoločné."

„To hovoríš ty. Ja viem svoje," odpovedala a tvárila sa tak pyšne, ako sa kráľovná mala. Bola to prísna žena a veľmi disciplinovaná. Keď som ako dieťa neuznávala etiketu, nikdy sa jej to nepáčilo. Prakticky ma nikdy nemala rada. Nečakala som zmenu.

„Snažila som sa ochrániť vášho syna držaním Overmaina čo najďalej a vy ste ho sem pozvali. Čo urobíte, keď zistíte, že ste sa mýlili?"

„Prosím ťa," uškrnula sa. „To vy všetci pochopíte, že spojením sa s vojvodom vyriešime naše problémy. Spojíme sily a krajina bude prekvitať. Žiadna iná krajina sa k nám nepriblíži."

„Ste naivná, ak si myslíte, že on je tou cestou. Ale nebojte sa," povedala som a obrátila sa k nej, „budem tam, aby som vás z tohto omylu vyviedla."

Odchádzala som preč a nechala ju stáť pyšnú za sebou. Myslela si, že robila dobro pre kráľovstvo a aj pre svojho syna. Vedela som, že mojím slovám neuverí a ani tomu, že robí chybu. Musela som jej to jednoducho ukázať.

Kráčala som chodbou a počula zvuky rohov, ktoré oznamovali príchod vojvodu. Slúžky okolo mňa bežali, pripravené plniť pokyny, no ja som si dávala načas. Nechcela som sa s tým chlapom stretnúť. Nechcel ma totiž zabiť kvôli smrti jeho syna. Chcel niečo iné. Horšie. A to som nemohla dopustiť.

Overmaine a ďalší dvaja vojvodovia boli považovaní za veľmi silných a vplyvných ľudí. Zatiaľ čo ani jeden sa nenachádzal vo vláde, stále boli neoddeliteľnou súčasťou kráľovstva. Každý z nich spravoval vo svojej moci nejaké územie krajiny, o ktoré sa mali starať. Dvaja z nich to dodržiavali, on však nie. Robí zo seba toho najmocnejšieho a nebojí sa to dať najavo ani pred kráľom. Dokonca ani pred tým predošlým.

Všetci traja boli povolaní do hradu len za mimoriadne dôležitých okolností. Jednou takou bolo priame ohrozenie kráľovstva, teda vojna. Zatiaľ ich prítomnosť nebola nutná, no čoskoro bude.

S Eawynom sme sa o mojom postavení pred Overmainom nerozprávali. Ani jeho priatelia mi nič nepovedali. Domnievala som sa, že majú medzi sebou nejaké nepísané pravidlo, ktoré súvisí so mnou a mojou reakciou dnes v sále. Boli totiž len dve možnosti, ako to podľa okolností zvládnuť. Buď ma vydajú vojvodovi, alebo nevydajú. V oboch prípadoch je možnosť napadnutia hradu, lenže len v jednom prípade by som im mohla pomôcť. Toto bola jedna zo skúšok, ktoré som očakávala. Moja odpoveď bola od začiatku jednoznačná.