Nenávidená zradkyňa II.: Dohoda

16. kapitola

EAWYN

Kráčal som tmavou chodbou, kamenným prostredím a v zime. Za mnou boli sprevádzajúci traja vojaci, ktorí pre mňa prišli. Spal som štyri hodiny, kým ma vyrušili. Nemohol som sa však sťažovať.

Prišiel som do žalárov, kde bola pred niekoľkými dňami zatvorená Thaleia a kráčal pomedzi väzňov do vzdialenejších častí. Okolo mňa som počul krik, plač mužov aj žien, no nikoho z nich som nevnímal. Všetci boli uväznení z nejakých dôvodov.

Pokračovali sme po chodbe, minuli cely a zašli do ďalšej chodby, ktorá viedla niekam do zadnej časti. Okolo boli steny, už žiadne cely. Išiel som ďalej a uvidel miestnosť, pred ktorou stáli uvoľnení vojaci. Rozprávali sa medzi sebou, no keď ma uvideli, spozorneli. Bez slova som okolo nich prešiel.

Vošiel som dnu, podišiel pár krokov a zastavil sa.

Bola to väčšia miestnosť, so štyrmi stenami, s reťazami na stenách a jedným kamenným stolom pri ľavej strane. Zaujímala ma však postava ležiaca na zemi pri vzdialenej stene. Už nemala uhladené šaty a ani účes. Bola strapatá, šaty roztrhané, miestami mokré. No najmä bola špinavá od krvi. Bola zranená po celom tele a prerývane dýchala, no hlavu ku mne nezdvihla.

„Neprehovorila," oznámil mi Dway, keď sa postavil vedľa mňa. „Skúšali sme všetko, ale mlčala."

„A bolesť?"

„Nekričala," pomykal plecami a pozrel som sa na neho. „Nie je to obyčajná slúžka." Prikývol som.

„Rozumiem," povedal som a pristúpil k slúžke, ktorá ležala na zemi. Zohol som sa k nej a kývol k nej hlavou. „Kto ťa poslal?" spýtal som sa, no žiadna reakcia. „Kto ti dal ten jed?" Znova nič. „Ako si sa dostala do hradu?"

„Pýtate sa nesprávne otázky, vaše veličenstvo," ozvala sa po chvíli s trhaným hlasom. Už to nebol ten sladký hlas ženy, ako pri večeri. Prikývol som.

„Prečo chcete moju smrť?" spýtal som sa a počul smiech. Pohla sa a chcela sa vystrieť. Počul som za sebou kroky, no nepohol som sa. Nebola pre mňa hrozbou.

„To je správna otázka," usmiala sa a pozrela sa na mňa. Tvár mala opuchnutú, niekde červenú až fialovú. Jedno oko napuchnuté, peru rozrezanú a celá bola špinavá. „Vedeli by ste na to odpovedať aj sám?"

„Som kráľom krajiny, ale to by bolo príliš jasné," povedal som a ona sa usmiala. „Preto si myslím, že je to niečo iné."

„Vždy ide o viac," usmiala sa a videl v jej očiach únavu. Museli ju mučiť a pýtať sa celú noc. Keby som vtedy Thaleiu nezastavil, bola by mŕtva a nič z toho by nemusela zažiť. Nepoznali by sme však žiadne odpovede. „Dokázali by ste s odpoveďami žiť?"

„Nebol by som na to sám," odpovedal som. „Mám za sebou ľudí."

Zasmiala sa. „Áno, ľudí," povedala a sklonila pobavene pohľad. „Ľudí, o ktorých si myslíte, že im môžete veriť. Nemáte ani len potuchy, koho máte po svojom boku."

„Pouč ma," vyzval som ju.

„Máte pocit, že velitelia sú tí správni, ktorým by ste mali zdôveriť krajinu? Že váš brat bol tým správnym, na poverenie záležitosťami krajiny vo vašej neprítomnosti? Že ten pajác za vami je ten správny, ktorému dôverujete?" Vtom sa ku mne naklonila a šepla: „Že je dobrý nápad mať po boku vrahyňu a zradkyňu Thaleiu Mastroianni?" usmiala sa. „Myslím, že zo všetkých rozhodnutí aké ste spravili je tento ten najhlúpejší."

Myslela si, že ma znervózni, no namiesto toho urobila opak. „Takže niekomu sa nepáči, že som doviedol Thaleiu na hrad," zhodnotil som a sledoval jej pohľad. „Keď sa nad tým zamyslím, roky sa nič nedialo. Aj keby som mal medzi sebou zradcov ako hovoríš, nedôveryhodných ľudí alebo slabochov, nikdy to nikto neriešil. No doviedol som sem Thaleiu a v jeden deň sa ma chceli dvakrát zbaviť. V obidvoch prípadoch to zastavila práve Thaleia," sledoval som jej reakciu a všimol si ako sa už prestala usmievať a zabávať. „Preto premýšľam, že ich cieľom som nemusel byť ja, ale naopak ona," zdôraznil som a zaklonil hlavu do boku. „V aréne som sa mohol postaviť skôr a stál som šípu v ceste. Na večeri ste mohli vedieť, že sa napije prvá. Všetko vyzeralo, že idete po mne, no čo keď nikdy nie," usmial som sa. Jej kamenný výraz mi na všetko odpovedal.