Journey to the future

Prológ

"Mami?", dotkla som sa svojho, pre týchto ľudí náhrdelníku a opísala jej situáciu.
"Som v nejakej celkom peknej a hlavne prázdnej miestnosti."
"Časomerci sú vždy presní", odpovedala mi.
"Hej? Tak prečo ich vždy takto testujeme?", spýtala som sa.
"To neni ani o testovaní časomercov. Ide skôr o preskúmanie tejto doby."
"Ugh. Mohla by si sa tváriť, že nejde o dejepisnú expedíciu? Vieš že ho nemám rada", zafrflala som.
"Chcela si túto prácu, alebo nie?", odpovedala mi prísne.
Pokývala som hlavou a potom som sa spamätala, lebo ma nemohla vidieť.
Ona bola v jej modernej bielej kancelárii, obklopená prístrojmi a hľadiac do veľkého monitora s Henrym, ktorého sekírovala, lebo bola až príliš veľký workoholik a Monk.

Nakoniec som sa dotkla môjho "'náhrdelníka"', ktorý fungoval na magnetickom princípe. Mala som dve kovové guličky, ktoré vyseli na tenkom silikone okolo môjho krku.
Medzeru medzi nimi som spojila, alebo inak povedané, pritiahla som ich k sebe a znova som začala hovoriť s mamou.
Vzdychla som a povedala som: "Tak čo tu mám teda urobiť?"
"Vidíš tú starú tlačiareň?", spýtala sa ma a ja som podišla k svetlu a zasvietila som.
Nachádzala som sa v kancelárii v nejakej výškovej budove. Bola to kancelária nejakého veľkého šéfa, ktorý mal práve skrachovať, no mal tu ešte stále veci. Proste perfektné miesto pre presun časom, pretože aj keby sme sa netrafili do času, túto budovu budú vynášať ešte aspoň mesiac, takže si nikto nevšimne zatúlané šestnásťročné dievča.

Všimla som si veľkú bielu kopírku a tlačiareň, ktorá začala bzučať a vyšlo z nej zo desať papierov s udaním polohy, miesta a rôznymi informáciami a historkami prepracovanými do detailov.
"Keďže tam budeš mesiac, pokiaľ sa nič nezvrtne, dali sme ti nové meno a aj identitu. Proste všetko. Budeš v najrozvinutejšom meste tejto doby, čiže v Amerike, v New Yorku."
"V New Yorku? To je to mesto, čo bolo vtedy zničené zemetrasením?", napadlo mi z hodín dejepisu.
"Hej, no teraz o ničom nevedia. Stane sa to až o desať rokov, tak sa prosím ťa o ničom nezmeňuj. Veď preto sme ti pribalili aj informácie o tejto dobe a o histórii. Máš ich v Nakune", povedala a prerušila spojenie.
Nakune je odborný termín pre môj "'náhrdelník"', ktorý by sa dal prirovnať k mobilom v tejto dobe.

Zobrala som papiere a prezrela som si ich.
"Hmm, dobre. Som na strednej a žijem v byte blízko centra. Teraz sa nachádzam zhruba dva bloky od mojej novej školy kam budem chodiť, aby som zapadla. Ookej, budem robiť normálne tínedžerské veci a nemusím sa učiť nadpriemerne. Juhuuu", čítala a komentovala som moje poznámky od mamy.

Začula som nejaký šuchot na chodbe, a tak som radšej zhasla svetlo a odplížila sa von na ulicu.
Bolo neskoré leto, už pomaly jeseň, no letný vzduch bol stále teplý a sladký.
Dala som Nakune s papiermi do cestovateľského ruksaku a radostne som sa rozbehla ulicami mesta do môjho nového domova.
Otvorila som dvere na siedmom poschodí a ľahla si hneď do postele a zaspala.
Cestovanie časom je predsa strašne únavné...... ZZZzzzz

Čaute ľudia. Konečne som si našla čas na túto sériu, ktorá ma raz napadla a už nepustila.
Posnažím sa pridávať časti aj častejšie, takže dúfam, že sa bude páčiť :P :)