Journey to the future

zzzzzzzzzz

Zvesti o dobrosrdečnosti novej princeznej kráľovstva sa rozšírili aj za hranice zeme.
Všetci ľudia boli šťastný a prišlo im to ako zázrak. Hovorili si o nej rôzne príbehy a vymýšľali si fakty.
"Ževraj je krásna, no zároveň aj smutná. Má nejakého strážneho anjela a múdrosť jej vštepil sám Pán", hovoril o nej muž v krčme.
"Je pre túto krajinu požehnaním. Bez nej by moje deti určite už umreli. No, bolo to práve v poslenej chvíli kedy prišli vojaci a s milými úsmevmi doniesli jedlo", rozprávala hrnčiarka na trhu.
"Presne. Je ako dar z nebies. Dúfajme, však že tie zvesti o vojne nie sú pravda", oponovala jej miestna krajčírka.
Hrnčiarka sa však zachmúrila: "Vojaci mi povedali, že to tak bohužiaľ bude. Ževraj kráľ uniesol jej sestru", pokrčila plecami, "Je to vážne odporný človek. Pamätáš si kráľovnú? Aká bola krásna? Malá princezná, Dakota bola rovnaká."
"Áno. Bola pokladom tejto zeme", pritakala krajčírka.

"Tak? Čo o mojom nápade hovoríte teraz?", hrdo sa postavila Adeline pred generála, ekonóma a ostatných.
"Celá zem o vás hovorí. No, nie som si istý, čo nám to prinesie do budúcna", zapochyboval generál Bigote.
"Nebojte sa o budúcnosť. Máme všetko premyslené", povedala som kľudne a všetci sa na mňa pozreli.
Boli prekvapení, pretože hlavné slovo má vždy Adeline.
"To iste verím", pokračoval Bigote, "No, ľudia by si mohli začať myslieť aj iné veci než blaho kráľovstva."
"Iné veci?", spýtala sa Adeline.
"Mohli by začať špekulovať o tom, či vôbec potrebujeme kráľovstvo a začali by sa báť aby sa situácia s hladom nezopakovala. Preto by asi radšej prvetívne chceli zvrhnúť šľachtu a vládcov tejto zeme."
"Nebojte sa", ukľudnovala ho Adeline, "My dokážeme ľudí zvládnuť."
"Len aby", zafrflala Bigotova manželka.
"Určite", pevne som ju uistila.

"Princezná. Niekto prichádza do paláca", prišiel za nami strážca.
"Kto?", Adeline sa hneď postavila a okamžite prišla k vojakovi.
Zbesilo k nim cvála jeden strážnik, ktorého poslali k anglickému kráľovi.
"Čo sa stalo?", pribehla k nemu Adeline a utešovala rozbesneného žrebca. Strážnik zhlboka dychčal: "Lady Ma, madam. Ona... Prepadli nás vojaci kráľa."
Adeline sa zatvárila mrzuto a ublížene.
"Takže", pomaly sa otáčala k nám, "Je jasné, čo nám kráľ chce naznačiť. Dakotu evidentne nevydá."
"Nemohol by to byť omyl? Čo ak nepatria ku kráľovi?", zapochybovala som.
"Ja viem. Ale ako ho chceš odhaliť? Čo ak na nás niečo hrá? Je až priveľa možností kto by to mohol byť. No, ak by bol kráľ poctivý, tak by sa dozvedel o našej návšteve, pomohol nám a začal sa o nás zaujímať."
"Ale čo ak?", ešte som chcela navrhnúť.
"Ja verím, že kráľ nám týmto chce naznačiť boj. Nemienim mu 'pre dôkaz jeho neviny' poslať na smrť nejakého ďalšieho vojaka! Myslím, že vďaka Lady Ma sme sa dostatočne poučili."
Obe sme sa zatvárili veľmi smutne a ja som nakoniec nevydržala a povedala: "Najradšej by som vyrazila za tým kráľom, vyrozprávala si to a vybila mu zub!", naštvane som zavrčala a Adeline sa len pousmiala na tej predstave.
Zrazu sa však ku mne otočila: "Kde je ten strážnik, čo šiel ku kráľovi? A prečo nepriniesol Lady Ma?"
Tiež som sa na ňu pozrela a rozbehla sa do paláca, až za mnou šaty šušťali.
Šla som za generálom, ktorý s ostatnými stále čakali v miestnosti. Keď som vošla, všetci sa ku mne spýtavo otočili, zatiaľ čo som im stručne vysvetlila situáciu.
Generál sa postavil a mohutne zvolal: "Priveďte strážnika, čo prežil!"
Po chvíli k nám prišiel a my sme sa ho spýtali: "Už si si oddýchol? Čo sa vlastne stalo? Prečo si nepriviedol paní, čo bola s tebou?"
"Šli sme popri lese a keď sa pôda začala zvažovať, zo zvýšenej a krytej strany na nás skočili vojaci. Zhodili skoro všetkých okrem mňa z koňov a nastala veľká bitka. Mal som šťastie, pretože som zostal pevne na mojom koňovi a tak som sa radšej obrátil a bežal do paláca podať správu o tomto nešťastí. Paní bola bohužiaľ zabitá a nikto iný už evidentne neprežil."
"Hej, hej. Chudák paní a ona pritom milovala kone. Bola to taká slobodná duša, pamätáš? Stále sme spolu jazdili", usmiala som sa na Adeline, ktorá ku mne dobehla. Zatvárila sa zmetene, no strážca si to nevšimol a prikývol. "Poviete mi prosím, ako sa vlastne volala?", zamykala som očami a on jemne zbledol.
"Hádam predsa náš dlhoročný strážnik pozná meno našej najobľúbenejšej učiteľky. Iba, žeby to bolo klamstvo", zauvažovala som. "Koľko si to hovoril že tu už strážiš? A ako to že ťa neprenasledovali? Podľa mňa mali dosť veľkú motiváciu, aby ťa zastavili" doplnil Bigote.
"Fajn", odhodil čiapku strážcu, "Máte ma."
"Čo kráľ zamýšľa? Kde je Lady Ma? Kde je Dakota?", spýtala sa Adeline nedočkavo a najradšej by ho určite kmasla za košelu.
Napäto sme naňho hľadeli, zatiaľ čo on sa na nás len panovačne škeril.
Nakoniec to nevydržal Bigote a chytil ho pod krk: "Princezná sa ťa na niečo pýtala! Tak odpovedz!", zavrčal Bigote.
"Nie je moja princezná! A už ani dlho nebude. Kráľ za ňou príde, aj s celou armádou a zastaví toto šialenstvo", odfrkol strážca.
Adeline k nemu chladne prišla a vymenila Bigota. Tiež strážcu chytila pod krk: "Bojíš sa snáď kráľa?!", zahučala naňho.
"Prečo by som mal?"
"Lebo ti na očiach vidím ako to vieš. Vieš, že táto zmena je potrebná a dobrá.
Neznášam ľudí, ktorý si takto klamú!", zavrčala naňho, pustila ho a odkráčala, zatiaľ čo padol na kolená.
"Zavrite ho do nejakej izby", rozkázala Bigotovi a ešte sa obrátila, "Sľúbujem ti slobodnú krajinu, keď vyhrám proti kráľovi. Zauvažuj nad tým a keď zmeníš názor, uvítame ťa.
Potom sa znova otočila a vydala sa do plánovacej miestnosti.
"Už vieme aké má kráľ úmysli! Ideme s ním do vojny!!", zvolala.