Journey to the future

sssssssss

"Adeline", pozrela som jej odvážne do očí, "Nikdy sa nevzdávaj vecí a ľudí, ktorých máš rada. Lady Ma možno ostala zatrpknutá a perfekcionistická, no skús ju trochu zmeniť. Ja viem, že to dokážeš. Vidím v tebe vodcu a kráľovnú akú táto zem ešte nemala.
Verím ti."
Adeline ostala s otvorenou pusou a hľadela na mňa ako na mimozemšťana, čo som asi tak trochu aj bola.
"Kto vlastne si?", zamračila sa na mňa.
Prehltla som, pretože po tom čo mi povedala svoj príbeh, by sa patrilo aby som ho povedala aj ja.
Rozhodla som sa!

"Noo, vieš ako som hovorila o tej Amerike? Tak odtiaľ pochádzam.
No, z omnoho omnoho inej doby.
Prišla som z budúcnosti!"
Neusmiala sa.
Vedela totiž, že to neni žiadny vtip. Za čas, ktorý sme spolu strávili sa už totiž celkom dobre poznáme.
"Ale. Uf. To je na mňa nejako príliš. Čo to?", habkala Adeline.
Sadli sme si k oknu na parapetu a zatiaľ, čo sa Adeline snažila upokojiť, ja som ju pozorovala.
Ona ma začala tiež pozorovať. No, nie podozrievavo.
Skôr nevedela ako sa má cítiť.
Nakoniec to vzdala a povedala to nahlas: "Evelyn. Som v dosť veľkých rozpakoch. Ani netuším čo mám povedať. Totiž, vedela som, že nie si obyčajná.
Ďalej, som rada, že si sa rozhodla mi to povedať. Potom som asi zvedavá aká je budúcnosť a", zhýkla a uprela na mňa svoje modré oči, "Čo sa stane so mnou? Teraz mám priležitosť! Ty si totiž určite lepšia predpoveď budúcnosti ako cigánska veštica."
Nemohla som to zastaviť, no od radosti, že ma berie stále rovnako a nespráva sa ku mne ako k bláznovi som sa začala smiať.
Ona ostala mierne zajaknutá, no potom sa tiež zasmiala.
Vystrela som pred seba nohy oprela sa rukami a zahľadela som sa na strop.
"Vieš, princezná. Sľúbila som ti, že ťa budem učiť. A to aj určite splním. No, ako som hovorila predtým. Nenaučím ťa úplne všetko. To by si bola až príliš chytrá na svoju dobu", zasmiala som sa, no Adeline zvážnela.
Zamyslela sa a zošpúlila pery: "No, to. Že si tu", zahľadela sa znova na mňa, "Všetko to mení, že? Tvoja doba sa stane inou, ak urobím niečo čo som nemala. Si tu náhodne, alebo ťa sem niekto poslal?"
V tomto okamžiku som už musela uznať jej schopnosť premeniť sa z jemnej a naivnej princeznej na budúcu taktickú a chytrú vládkyňu.
"Bohužiaľ, to bola nehoda. Moja matka ma chcela zavraždiť, pretože som sa sem nemala pôvodne dostať a chcela tomu zabrániť. No, bohužiaľ, to neodhadla a práveže ma sem pustila", povedala som ľahostajne a Adeline sa znova pozrela na svoje ruky: "Evidentne obidve máme vo svojich životoch niekoho, koho by sme radi poriadne stľkli, aby sa prebral alebo zmenil."
Pousmiala som sa: "To hej. Už dávno som si všimla, že sme si v mnohých smeroch dosť podobné."
Prikývla, no stále ostala zachmúrená.
Nakoniec povedala: "Evelyn. Nebojíš sa? Si tu v podstate ako votrelec. Sama si povedala, že by si tu nemala byť. Čo ak sa niečo stane? Čo ak niečo v budúcnosti spôsobíme?", pozrela na mňa sklesnuto.
"Nad tým som už tiež premýšľala. Pamätáš, keď som tu bola prvýkrát a chcela hneď odísť? Pripadalo mi to, že tu nemám čo robiť a že sem nepatrím. No, po tom, čo si ma prijala ty, kráľ a aj kráľovná, som si povedala, že predsalen zostanem.
A nakoniec, keď sa mi ozvala mama z mojej doby a povedala mi pár nepekných slov, povedala som si, že to tak asi osud chcel.
Došlo mi, čo vlastne osud odo mňa chcel.
Chcel aby som sem prišla, pomohla ti a niečo zmenila", povedala som jej odhodlane, "Viem totiž, že to neni náhoda. TY si sa mi totiž ukazovala v mojich snoch, v mojej dobe! Priam si ma k sebe lákala! Netuším ako, no hneď keď som sem prišla, vedela som, že ty si tá, ktorá ma sem privolala!
Neviem.
Až príliš veľa toho neviem.
Vlastne jediné, čo viem, je to, že ti chcem akokoľvek pomôcť!"
Dorečnila som a pozrela sa na Adeline.
"Uff, už znova ma tento deň dostávaš do pomykova", vydýchla si a sklonila hlavu aby všetko spracovala.
Sedeli sme na parapete, ona sklonená a premýšľajúca a ja hľadiaca von oknom.
Bol vážne krásny deň...

Za pár minút sa Adeline znova vystrela a zamierila k dverám.
Ja som sa na ňu pozrela s otázkou v očiach a ona povedala: "No. Si predsa moja pomoc, nie? A aj moja učiteľka. Poďme sa teda niečo naučíť!", zvolala a otvorila dvere, aby sme spolu zišli do salónika a zahájili našu hodinu.