Journey to the future

bbbbbbbbbb

Hneď po slávnosti...

Blúdila som ulicami nášho mesta, stále špinavého a plného zločincov, ako v akejkoľvek inej dobe.
Zahla som päťkrát doľava a osem doprava, až som sa dostala k prízemnej budove, mojmu novému domovu.
Keďže som už dospelá, dostala som nový dom, ktorý bol postavený z fondov Európskej republiky, ktorá vznikla pospájaním všetkých štátov bývalej EÚ.
Ja s maminou sme žili v treťom najmodernejšom meste ER, v Prahe.
Praha sa rozšírila do strašne veľkých obvodov, alebo častí tohto mesta. Označujú sa len číslami a my s mamou žijeme v 13. obvode.
Odteraz už budem bývať v 14., za ktorý som veľmi vďačná, lebo je stále pomerne blízko centra.
Netuším, čím som si to zaslúžila, pretože som si myslela, že budem možno v nejakom 50-tom alebo až 60-tom, takže som bola nadšená.
Zavolala som s nakune mamine a porozprávala jej o ceremoniály. Ona mi zas povedala, že ráno o ôsmej sa mám hlásiť v kancelárii jej šéfa a zagratulovala mi k dospelosti.
Vedela som, že jej je ľúto, že už nežijeme v jednom dome, no veľakrát sme o tom hovorili a museli sme byť silné.
Zložila som nakune a priložila ho k dverám, aby som ich otvorila. Všetky veci som už mala v dome, a tak som iba unaveme spadla do postele a zaspala.

Stále 31.6., 19:30
Vstala som až večer a nemala som, čo na práci, tak som sa šla prejsť.
Bol práve začiatok leta a vzduch bol aj v noci sladký a teplý.
Globálne oteplovanie nebolo vôbec až také zlé. Síce sa roztopila Antarktída a z Arktídy je už len kryha, no na Zemi je konečne teplo a ľudia už neumierajú na podchladenia a zamrznutia.
Pamätám si, že chrípku som mala naposledy pred desiatimi rokmi. Heej. je síce pravda, že v letných obdobiach sa rovníkové pásma evakuujú, aby ľudia neuhoreli, no... máme sa fajn.

Zapla som novú pesničku od istej skupiny a vydala sa ulicami mesta.
Išla som sa len prejsť, takže si to prosím vás nepredstavujte ako beh v ultra skvelej bunde a s teniskami.

Šla som okolo istej bytovky, kde som zrazu objavila niečo divné.
Pri smetnom koši bol veľký lesklý predmet. Podišla som k nemu a zotrela som prach usadený na ňom.
"Je tam adresa", zahmkala som si pre seba a prečítala som ju: "Waterloo bride 77/4"
Odfotila som ju s nakune a radšej som rýchlo odišla na druhú stranu cesty.
Nedalo mi to a ešte raz som sa pozrela.
Nemohla som uveriť vlastným očiam. Tá tabuľa zmizla. Aspoň som mala dôkaz, že tam čakala na mňa.
Niečo sa evidentne chystá a tá adresa je vodítko.

No, kto by niečo odo mňa chcel?, pomyslela som si. Nešlo mi to vážne do hlavy. Nemala som veľa priateľov. Lepšie povedané, moja najlepšia/jediná kamoška sa musela odsťahovať do iného mesta. Občas, čiže raz za týždeň si napíšeme, no aj ona a aj ja, máme veľa práce a nemáme na seba čas.

Vošla som späť do mojej štvrte a opatrne zamkla dvere. Pustila som kľudnú hudbu od jednej úžasnej speváčky a nachystala si večeru v prášku. Kedysi ešte moja mama varila, no po minuloročnej priemyselnej revolúcii sa dá zohnať len syntetické jedlo.
Zohrejem vodu a vysypem tam prášok na instantné špagety.
Sledujem ako sa vo vode spájajú molekuly a vytvárajú pásiky špagiet. Nakoniec sa už len voda zafarbí do červená a špagety s omáčkou su hotové.
Poobzerala som sa po miestnosti, či tu nie sú kamery, no nič som nenašla.
S úsmevom som vytiahla z mojej tašky zakázanú plechovku kukurice a vysypala ju na špagety.
Jedla som pri mojej obľúbenej kreslenej šow a išla spať.

Viem, že toto boli zatiaľ dosť o ničom kapitoly, no za chvíľu konečne príde do práce a záhady sa budú len kopiť :D