Journey to the future

jjjjjjjjj

23.10.2077, ulica Waterloo bride
Ústav priprav sa!
Evelyn Evening- ževraj podľa mojich papierov ja- ťa ide navštíviť, povedala som si a privlastnila si toto meno.
Hmm, Evelyn. Celkom sa mi páči. Je krajšie ako moje práve meno. Prepáč mami, ale vážne nemáš fantáziu na mená, pretočila som očami a pomyslela na mamu.

Zahnala som všetky rozptylujúce myšlienky a pozrela na veľkú strašidelnú polodrevenú budovu s veľkými drevenými dverami s klopadlom v tvare gule. Dom vyzeral staro a nie veľmi komfortne. Vnútri bolo určite veľa chrobákov, pavúkov a možno aj iných narušiteľov, keďže som videla pár porozbíjaných okien.
Nadýchla som sa a skúsila som zabúchať na dvere klopadlom.
Počkala som pár minút, no potom som usúdila, že nikto nie je doma a potlačila dvere.
Boli staré a splesnené, takže som musela poriadne zatlačiť, až sa nakoniec s rachotom pohli.
Vstúpila som do podivnej tmavej chodby. Po jej stranách boli vždycky v pároch oproti sebe dvere do ďalších izieb, pravdepodobne pre pacientov tohto psychiatrického ústavu.
Preglgla som a v duchu si opakovala, že žiadne strašidlá neexistujú.
Sú to len výplody mojej fantázie. Nič skutočné. Vedecky sme žiadnych duchov, trolov, upírov nepotvrdili a ani nič iné, hovorila som si a vybrala som sa k prvým dverám. Dokonca majú na sebe aj tabuľku s číslom 1. Vďaka tabuľkám sa tu aspoň nestratím, pomyslela som si a potiahla som za kľučku na dverách.
V izbe bolo hrobové ticho, jedna posteľ a tma.
Skúsila som preto radšej ďalšie dvere.
Takto postupne som poskúšala všetkých desať dverí na tomto poschodí. No, nič, okrem jednej mačky a švába, som nenašla.
Všimla som si na konci chodby starý výťah a schody. Rozhodla som sa radšej pre schody a keď som na každý jeden drevený schod šliapla ohromne to zavŕzgalo.
Nakoniec som sa dostala na prvé poschodie, ktoré už zďaleka nebolo také pokojné a ani také členité ako prízemie.
Tvorila ho vlastne len jedna miestnosť za pootvorenými dverami, cez ktoré ku mne doliehali podivné modré svetlá a tiene.
Otvorila som dvere a uvidela zapnutý počítač a stroj času.
Nič som nechápala a tak som sa pohla k stroju.
Zrazu sa za mnou zabuchli dvere, až som nadskočila a rýchlo sa otočila.
No, nestihla som to dosť rýchlo, pretože zrazu ma niekto zozadu trafil niečím do hlavy.
Padla som na zem a všimla som si, že nado mnou stojí nejaký týpek v tmavej košeli.
"Auu. Čo ste to..?", chcela som sa spýtať, no oči sa mi zavreli a hlava mi odkvecla.
Ocitla som sa v silnom žiarivom svetle. Pár metrov predo mno sa ku mne pohybovala nejaká dáma.
"Evelyn?", videla som ako na mňa tá dáma máva.
Samozrejme som sa zľakla, pretože ma pred pár dňami chcela pod vodou záškrtiť.
Ona sa však usmiala a povedala mi: "No, neboj! Poď." Priblížila sa a zobrala ma za ruku. Spoločne sme sa rozbehli.
Bol to najprv divný pocit, no potom som sa uvoľnila a bola som rada, že bežím.
Bola to tá najzvláštnejšia situácia. Dáma v šatách a ja v nohaviciach bežíme ruka-v-ruke cez oslnivé svetlo.
Svetlo, ktoré sa začne postupne meniť na jablčný sad.
Letím s dámou pomedzi jablone a pozorujem ako sa stromy menia z jabloní na broskyne, čerešne a hrušky.
Chcem sa pozastaviť a tak sa dáme vyšmyknem z ruky.
Zastavím, ale dáma beží ďalej. Otočí sa a zakričí.
Ja zakričím tiež a zobudím sa.