Journey to the future

vvvvvvvvv

Na stole bolo znova jedlo od výmyslu sveta.
Tentoraz so mnou, kráľovnou, kráľom a Adeline večerala aj Dakota.

Malými rukami chňapla po príbore a s obratnosťou umelca si naložila jedlo.
Stolovanie jej išlo veľmi dobre.
Keď bude staršia, tak to bude určite krásna slušná a chytrá dáma.

Po večeri sme šli spať.
Ráno sme sa znova zobudili, naraňajkovali a študovali.
Najprv s Lady Ma a potom so mnou.
Adeline to šlo z dňa na deň lepšie a lepšie.
So slovami narábala opatrne, no pritom dôrazne a látky a predmety opisovala, čo najpresnejšie.
Robili sme pokusy, experimenty a znova pokusy.
V praxi sa predsa najlepšie naučíš dôležité veci.

Náš deň sa stal rutinou.
Stále sme robili v podstate to isté. No, nepocitovali sme to tak, pretože každé nové učivo bol nový zážitok. Nová cesta.
Učenie dokáže byť totiž aj zábavné a ja som sa snažila Adeline učiť, čo najlepšie a čo najvtipnejšie.

Po polroku sme sa dostali aj na moje menej obľúbené témy- dejepis, spoločnosť, morálka, psychológia a podobné.
No, vďaka Lady Ma, to šlo celkom dobre.
Adeline sa páčili aj dejepisné a aj prirodovedecké témy. Mala proste talent.
Ako aj jej sestra.
Tak ako sa zlepšovala Adeline v učení, jej sestra, Dakota sa zlepšovala v umení. Celé Francúzsko si začalo všímať jej krásne obrazy a aj krásu jej samotnej.
Rástla totiž ako z vody.
Za dva roky nás už stihla dohnať vo výške a zmenil sa aj jej piskľavý prízvuk.
Naše mená však stále hovorí po starom.

Za uplynulé dva roky sa mi mamima ani raz neozvala.
Som tomu celkom rada, no moderná doba mi dosť chýba. Nakune nosím stále so sebou na krku ako ozdobu, a ako upomienku, že sem nepatrím.
Musím si stále pripomínať, že to čo tu robím je len moja vlastná misia a že táto doba neni môj domov.
No, je to ťažké.
Adeline je skvelá. Uznávam a považujem ju za svoju sestru.
S Dakotou máme tiež skvelý vzťah. Po pár týždňoch prosenia som nakoniec povolila a stala sa čosi ako jej učiteľ-kamoškou.
Chodievame spolu do záhrady pozorovať kvety!
Ja jej rozprávam nudné fakty o každej rastline a ona ju zatiaľ detailne kreslí do skicára.
Adeline sa po pár dňoch pridala k našemu krúžku, a tak som už namiesto nudných faktov vymýšľala príbehy...

"Hmm, a čo táto?", ukázala Dakota prstom na zabudnutú snežienku.
Ja som sa zamyslela a povedala: "Je to princezná z klanu bojovníkov! Ochraňovali ju celý život pred hrôzostrašným snehom. Jej mama a otec za ňu položili život, lebo vyšli na svetlo sveta príliš skoro.
Princezná sa však bála, no nakoniec výjsť musela.
Zo spomienok svojich priateľov a rodičov vedela, že výstup z pôdy na povrch bude ťažký, no nevzdávala sa.
Vystrčila svoje lístky a kvety slnku, vetru a vode. Od dňa kedy tak urobila si váži a teší sa z týchto nových priateľov.
A keďže sa z princeznej už stáva kráľovná, musí si založiť nový klan s novou princeznou, ktorá bude túto činnosť opakovať budúci rok."
"Jeeej", zatlieskala Dakota, no už dospelejšie a uváženejšie ako dieťa.
Už bola predsa dáma, ktorá sa musí nejako vyjadriť: "To bol krásny príbeh."
"Presne. Máš talent, sestrička", povedala posmešne Adeline.
"Aale", zahnala som rukou jej provokačné sestričkovanie.
"No, vážne!"

Sedela som na kameni a Dakota vedľa mňa kreslila.
Adeline stála a pozerala na rozsiahle záhrady a do Slnka.

Ja som zas mohla hladieť na ňu.
Zmenila sa.
Hlas jej trochu zhrubol a za posledné roky dosť  zdrsnela. Podľa mňa to bude tou váhou poznania, ktorou som ju zaťažila.
V mojom svete by už totiž pomaly aj mohla nastúpiť na vysokú.
Veď už bude mať osemnásť! A aj ja!
Ten čas tak letíii!

"Evelyn. Mali by sme ísť. Dámy predsa vždy chodia načas. To je výsada kráľov!", zavelila, napravila si veľký klobúk a odkráčala dovnútra do salónika.
Ja som si zatiaľ len vzdychla, pomyslela na to, že aj keď je rozkazovačná, silná a trochu pyšná, stále je to dáma uhladených mravov.
S Dakotou sme na seba pozreli, vzdychli sme a usmiali sme sa.
Nakoniec som povedala: "Tak poď. Hlavný veliteľ zavelil", narážajúc na Adeline, som jej podala ruku, ona sa ma chytila a spoločne sme sa rozbehli za Adeline.

V salóniku si už Lady Ma chystala materiály na dnešnú hodinu. Adeline sa so záujmom na všetko pozerala a ja s Lady Ma sme na seba sprisahanecky žmurkli.
Pripravovali sme si totiž spolu túto hodinu, pretože sme chceli spojiť sily. Ani jedna z nás nebola v tomto predmete- v geografii, majsterka.
A naviac, s Lady Ma bola v poslednej dobe celkom dobrá reč.
Asi pretože zistila, že vďaka mne toho Adeline veľa spoznala a že na našich hodinách skutočne pracujeme a neflákame sa.

Na stoloch v salóne boli povykladané rôzne globusy a cestovateľské denníky. Na stene bola zavesená obrovská krásna mapa sveta a vedľa nej o dosť staršia vymaľovaná mapa s príšerami a ešte neprebádanými územiami.

Vďaka nám všetkým sme uplynulé dni nachádzali ostrovy, krajiny, kontinenty, štáty a monarchie a rozprávali sa o rôznych druhoch podnebným pásiem, zvierat a rastlín čo v nich žijú a samozrejme sme museli spomenúť aj nejaké historické udalosti.
Napríklad, že ľudia si v minulosti ani nevedeli predstaviť zem ako planétu a neuznávali heliocentrizmus.
Spomínali sme aj dynastie ďalekej Číny, mestské štáty- polis starého Grécka, rozsiahlu Ríšu rímsku, ruské cárstvo, temný Londýn a romantický Paríž, objavenie Ameriky a dobývanie Afriky a Austrálie.
Skoro som sa pomýlila a chcela spomenúť aj Napoleona Bonaparte, či 1. a 2. svetovú, našťastie som si včas kusla do jazyka.

Ani sme sa nenazdali a pomaly sa blížil dátum Adelininých osemnástich narodenín.
18. August 1842