Journey to the future

Vojna- 2.časť

Vojaci najprv mierili na zraniteľné miesta koní medzi brnením. Keď totiž vojak spadol z koňa, bol skoro bezmocný a ostatní ho ušlapali. To bol tiež dôvod, prečo sa kráľovninmu rozkazu byť na súperov mierny, veľa vojakov vyhýbalo.

Nakoniec to už ani Adeline nevydržala, popohnala koňa a vykrikovala na vojakov.

Videla som, že už aj kráľ sa vrhol do boja a na to určite Adeline čaká.
Popohnala som teda koňa aj ja, pripravená kryť kráľovnú.
Adeline zvolala: "Hej! Kráľ!", približovala sa a cválala ako o preteky.
Pridržala si uzdu jednou rukou a druhou vysunula meč z púzdra.
Kráľ urobil to isté.
Ich meče sa vo veľkej rýchlosti stretli, až zaiskrili a Adeline dopovedala: "Kde je moja sestra?!"
Kráľ prehodil meč, no Adeline ho znova vykrila.
Zahľadel sa na ňu a uškrnul sa: "Je preč!"
Adeline sa rozzúrila a napriek ťažkému brneniu a komplikovanej situácii na chrbte koňa, začala do kráľa sekať mečom.
On jej výpady celkom úspešne kryl, až na jeden, posledný, ktorý sa mu stal osudným a vďaka ktorému padol z koňa.
Boli práve uprostred ich dvoch bojujúcich armád, no hľadeli na seba, akokeby tam boli len oni dvaja.
Výsostná kráľovná na koni a zlostný kráľ na zemi.
Pomstiteľka a zloduch.
Adeline nakoniec tiež zliezla z koňa a keďže bol kráľ bez koňa a jeho meč sa stratil, priložila mu meč na krk a mala ho pod kontrolou.
Zhlboka dýchala a pripravovala sa na nevyhnutné.
"Nedokážeš ma zabiť", pevne povedal kráľ.
Ja som popohnala svojho koňa a chcela som k nej dobehnúť.
Chcela som jej poradiť, aby ho predsalen nezabíjala a radšej uväznila.
Chcela som jej pogratulovať, prinútiť kráľa stiahnuť svojich mužov a skončiť vojnu ako sme si vysnívali.
Potom spoločne odísť do paláca a začať s budovaním spojenej Európy a aj celého sveta.
Bolo by to krásne.
Žiadne katastrofy, ani vojny.
Nasadila som úsmev a chcela zakričať na Adeline.

Zahmlilo sa mi však pred očami a ucítila som obrovskú bolesť v chrbte.
Padla som z koňa na zem a zacítila krv v ústach.

Začula som ešte Adeline ako zakliala, zapichla meč do kráľa, ktorý vykríkol a utekala smerom ku mne.
Ešte predtým však zvolala: "Zložte zbrane!! Vojna sa skončila!! Kráľ je mŕtvy a monarchia s ním!!!!"
Ďalej som počula jasanie niektorích vojakov, no bolo dosť zkreslené.
Jediné na čo som sa vedela sústrediť bola modrá obloha nado mnou.

"Evelyn!", podoprela mi hlavu Adeline keď ku mne pribehla a skontrolovala zranenia.
Vďaka jej podopretiu som už aj ja videla šíp, ktorý mi trčal z brucha.
Bola som celá prepichnutá ako ražničí. Už ma dať len na gril.
Vytekali zo mňa pramienky krvi.
Podľa jej výrazu som videla, že vie, že je to zlé.
Nadýchla som sa aby som jej povedala všetko potrebné: "Adeline", pozrela na mňa so slzami v očiach, "Toto je dôležité, tak počúvaj!
Spôsobíš vo svete veľkú dieru. Vidím to v tvojich očiach. Sú plné dobroty.
Dúfam, že som ťa toho naučila dosť.
Vieš čo musíš urobiť, že? Priazeň ľudí je dôležitá.
Ľudia si ťa musia zvoliť.
Nesmieš ostať v nenávisti.
Aaa.
Nauč prosím ľudí slušnosti, etike a morálke. To je veľmi dôležité. Na svete bude bez tých hnusných vecí určite lepšie.
V paláci som ti schovala moje dejiny spísané v knihy. Tak sa toho skús nejako držať!", usmiala som sa na ňu.
"Och. Evelyn", kvapla na moju ruku jej slza.