Journey to the future

aaaaaaaaaa

Noo, tak pekne poporiadku. Začala som svoje rozprávanie, alebo skôr denník, ak chcete, veľmi nezdvorilo.
Začala som absolútne od prostriedku...
Takže...
..začnem s menším varovaním.

Varovanie
Ak ste došli, až sem a nechcete mať ešte viac zamotanejšiu hlavu, dobre vám radím, odhoďte tento denník, čítačku alebo čokoľvek, čo vaša doba používa na čítanie.
Ak sa predsalen chcete dozvedieť celý tento príbeh od začiatku, tak fajn. Usaďte sa a čítajte príbeh, čo sa ešte len stane....

Píše sa rok 2150 a ak si z doby od 2000 až po 2200, tak svet sa veľmi nezmenil a ani nezmení.
Videla som pár futuristických filmov a musím povedať wau. Nič také sa nestane.
Vážne.
Žiadne lietajúce auta, ani medzigalaktické lety, či život na Mesiaci.
Jediné v čom sa doba zmenila je samozrejme kultúra, technika a oblečenie.
No, to neskôr zistíte aj sami. Podrobne budem všetko zapisovať.

No, teda....
Začneme koncom!
Koncom môjho štúdia samozrejme.
Vzdelávací systém už konečne dostal úroveň a efektívnosť sa veľmi zvýšila.
Až tak, že sme si mohli dovoliť zmaturovať v 13-tich a zamestnať sa v 16-tich aj s vysokou....

31.6.2150
Sedela som na lavičke v našej Univerzite a počúvala slávnostný príhovor riaditeľky a profesorov.
Bola som fascinovaná krásnou prírodou mojej univerzity a aj celkovou atmosférou tohto posledného dňa v škole, no zároveň prvého dňa normálneho dospelého života.
Zamyslela som sa nad všetkými možnosťami, ktoré sa mi otvárajú, že som si ani nevšimla, že sa máme postaviť a zatlieskať ku koncu príhovoru.
Našťastie do mňa jedna spolužiačka drgla.

"Vitajte vo svete dospelých. Celý profesorký zbor Vám praje veľa šťastia v živote a nech Vám naše vedomosti poslúžia efektívne."
Znova sme zatlieskali a rozišli sa.
Slávnosť skončila.
Výsledky a hodnotenia nám prídu elektronicky, alebo rovno pôjdu naším budúcim zamestnávateľom.
V mojom prípade, prídu k mojej mame.
Robí na špeciálnom oddelení časomercov, ktorý posielajú predmety a niekedy aj ľudí časom.
Študujú všetky možné fyzikálne a biologické zákony, takže sa im hodí každá pomoc. Síce som neskončila zrovna s červeným diplomom a vyznamenaniami, hlúpa tiež nie som.
Mamina mi vždy hovorila, že moja schopnosť je hlavne v logickom myslení a uvádzanie teórie do praxe. Aj keď...niekedy mi to tiež nevychádza.
Keď sa jedná o štúdium a prácu, je dosť precízná a tvrdá, no vo voľných aktivitách je to ten najbláznivejší človek na planéte.
Niekedy mám tiež pocit, že je z inej doby, no to už asi blúznim z teórií z mojej novej práce.
Stanem sa cestovateľkou časom a budem skúšať správnosť výpočtov a presnosť cestovania.
Ja vieem, znie to fascinujúco a možno si hovoríte- Waaau, to znie skvelo. Tak prečo sa mi zdá, že ti na tom niečo vadí? Veď je to práca snov!- ha. ha. Možno, že je to tak, no ja som biologička a mojim snom, je byť zatvorená v labáku a robiť nejaké pokusy na ľudskom tele.
No, fajn. Moja práca a sen je teraz vedľajšie. Mamina ma potrebuje.

Nadýchla som sa a išla som cestičkami univerzity a spomínala na prvé roztrasené dni v týchto budovách.
Boli tu krásné biologické labáky a botanické záhrady. Rôzne divadlá a debatné miestnosti, alebo interaktívne miestnosti a špeciálne simulačné miestnosti na šport. Boli tu aj rôzne fyzikálne labáky s pokusmi a prístrojmi. Samozrejme tu boli aj komunikačné miestnosti na výučbu jazykov a špeciálne písacie miestnosti, kde máme aj atrament a študujeme históriu písania v čínskom, egyptsom, arabskom a anglickom jazyku. Jeden študent tu dokonca študoval aj sumerské a klinové písma.
Naša univerzita mala proste dokonalé vybavenie a naše malé múzeum obsahovalo rekvizity ako Rossetská doska, kostru tyranosaura a stegosaura, kópiu Mony Lisy, Chlapca v modrom alebo Výkriku, sochu Dávida a repliku dávno strateného zlatého Dia. Navrhli aj celý Aténsky Partenón, ktorý je postavený vedľa múzea.
Všetky tieto sekcie a miestnosti boli pospájané chodníčkami a kusmi trávnika.
Zamierila som k Veľkej ceste, na ktorej konci bola Vstupná brána.
Prešla som Vstupnou bránou a dala zbohom študenstému životu.