Journey to the future

ggggggggg

4.7., 5.7.2150
Nasledujúce dve dni boli strašne nudné a otravné.
Chodila som do práce a pomáhala s rôznymi testami a časomeraniami, čiže prípravami na môj presun.
Absolutne nič som nezistila k mojim ostávajúcim dvom záhadám: Mladej pani a vzkazu na ústav z roku 2080.

6.7.2150
V tento deň konečne nastala nejaká zmena a zistila som, že tá dáma by mohla pochádzať z Francúzska, z nejakej doby okolo Ľudovíta V. až k Ľudovítovi XVI.
Videla som totiž obrázok šiat v nejakej knihe a hneď som ho zaradila.
Ďalší môj objav spočíval v tej adrese: Waterloo bride 77/4. Zistila som, že je z New Yorku, kam by ma eventuálne mohli aj poslať.

7.7.2150
Dnes je ten deň. Deň cestovania v čase!
Ráno vstanem prekvapivo skoro a výnimočne nezmeškám autobus.
Cítim, že to bude celkom úspešný deň.

Uuuf, kľud, dievča. To zvládneš. Trénovali ste to. Postavíš sa na stroj času a ten ťa presunie. Naštuduješ si všetky informácie a zapadneš medzi obyvateľov.
Budeš ich pozorovať. Kľud. Najnepríjemnejší bude len ten presun. Môže ti byť jemne zle, no to prejde, opakovala som si všetky varovania a všetky informácie, ktoré mám o cestovaní časom.

Dorazila som do labáku, v ktorom to už vrelo napätím.
Obliekla som si špeciálne navrhnutý ľahký elastický modrý oblek, v ktorom som sa postavila na stroj času.
Mamina ma ešte predtým objala a pripla mi späť nakune so slovami: "Čas mu neublíži. Keď tam prídeš, hneď sa mi ozvi a noo, čakaj na inštrukcie", povedala mi rozkazovo.
Ešte raz ma poriadne objala a išla na svoje stanovište.
Henry mi ukázal zdvihnutý palec a dokonca sa usmial.

Hm, asi sa zľakol a je rád, že sem nemusí s tebou. Ty sa nezľakneš, že nie?, hovorila som sama zo sebou a usmiala sa.
Ešte ku mne prišiel Patrik s jeho povzbudivým úsmevom: "Drž sa, malá. A nič nepokaz, inak za tvoju chybu všetci zaplatíme", povedal výhražne, no potom nasadil opäť úsmev: "Robím si srandu. Zvládneš to."
Tiež som sa celkom neisto usmiala a postavila sa poriadne na stroj času.
Časomerci, čo boli asi desiati rôznoveký IT-vedci, si sadli za počítače a ťukali rôzne bezpečnostné kódy a heslá.
Sekundy bežali strašne pomaly a ja som si krátila čas počítaním nádychov a výdychov.

Jeden podivný cvak a môj nadyk.
Jeden podivný šťuk a môj výdych.

Stroj podomnou začal hučať a zbierať energiu, ako aj počítače okolo.
Divila som sa, že nevybuchnú poistky, alebo aj rovno celá táto miestnosť.

Zrazu ako keby sa zastavil čas a všetky zvuky a pohyby okolo mňa začali byť pomalšie, až sa úplne zastavili.
Videla som ako pred pár minútami Henry zdvihol palce a prial mi veľa šťastia a ako sa mamina vracia späť na miesto a Patrik mi chce popriať, aby som nič nezvrzala.
Zrazu som pocítila tlak ako na ovládači a pred sebou som videla rôzne kúsky z minulosti.
Mňa, ako som tu po prvýkrát.
Mamu, ako je tu po prvýkrát.
Dokonca aj mladého Patrika, ako je tu po prvýkrát.
Videla sim montovanie počítačov a ich nahradenie ich staršími typmi, a neskôr vyhodenie aj tých starších.
Budova sa postupne rozoberala a na jej mieste som videla len staré parkovisko.
Zrazu prišli nejaký muži a niekoho tu zabili.
Potom som sa začala aj hýbať.
Vyletela som nad oblaky a radšej zatvorila oči, pretože neznášam výšky.
Zatriasol sa so mnou svet a mne sa zdalo, že som v nejakej obrovskej práčke, ktorá so mnou stále natriasa.
Nevedela som, čo je hore a čo dole a začala som mať vážne blbý pocit v žalúdku.
Keby som vedela, kde je moja hlava, určite by bola celá zelená a červená.

Zrazu ma čosi stiahlo z tohto divného stavu a prúdu a ja som spadla na nejakú podlahu.
Ležala som tvárou na podlahe a nikdy som nebola šťastnejšia, že ma všetko bolí.
"Ooouuhu", zavzdychala som a nejako sa prevrátila chrbátom na zem.
Pozerala som sa do čierneho stropu v nejakej tmavej miestnosti, osvetlenej maximálne svetlami z ulice.
Takto som tam ležala ešte aspoň hodinu a snažila sa nabrať silu na najbližšie vstanie.
Poobzerala som sa po kancelárii a musela uznať, že časomerci vedia, kde a ako človeka preniesť.
Dotkla som sa nakuni a povedala: "Mami?".....................
....... pokračovanie v prológu