Journey to the future

cccccccccc

1.7.2150
Ráno ma čakal vzrušujúci deň. Musím byť svieža a pripravená do akcie!
...No jasné...
Zaspala som, ako vždy a vymotala sa z domu rýchlosťou blesku, sotva som stihla bus do práce.
V buse som sa oprela o nejaké tyčku a námesačne čakala na moju zastávku.
Vystúpila som v tretom obvode a zamierila do prízemnej a tmavo-fialovej budovy.
Vrátnička v polopresklennej miestnostj ma poslala na -4 poschodie a zaželala mi úspešný a efektívny deň.
Poďakovala som a išla som po plastových schodoch do kancelárie môjho nového šéfa.
Kancelária mala dvere zo skla, no neboli priehladné. Vnútri bol koberec na zútulnenie a šéfov stôl s moderným laptopom. Na druhej strane miestnosti boli dve sedačky oproti sebe a stolík medzi nimi.
Šéf sa posadil na jednu sedačku a ja som obsadila druhú.
Šéf bol zhruba tridsiatnik s krátkymi blond vlasmi a modro-zelenými očami v košeli a ryfliach s úsmevom na tvári.
"Vitajte. Som rád, že v našom inštitúte sú aj rodinný príslušníci", privítal ma optimisticky.
Jeho nálada bola proste dokonalá a určite mal nejaký psychologický trik na zamestancov.
Všimla som si, že by som chcela pracovať usilovne, aby sa na mňa tie jeho oči stále usmievali.
No, potom som si povedala, že mne je to proste jedno a tento týpek ma tu nebude žiadno ovládať!
Jeho oči jemne posmutneli akokeby videl môj vnútorný boj a ja som ešte rýchlo zareagovala k jeho privítaniu.
"Nemusíte mi vykať. Čo keby sme boli proste priatelia?", spýtala som sa a potom mi došlo, že som vlastne navrhla priateľstvo môjmu šefovi.
Určite som bola zas červená ako rak, no on si to nevšimol a znova sa usmial: "Dobre. Som Patrik", povedal a podal mi ruku.
Chcela som sa predstaviť, no vtom do kancelárie vtrhla jedna pracovníčka a zavolala Patrika.
On sa na mňa ospravedlňujúco pozrel a odišiel s ňou. Ešte mi povedal: "Ozaj. Choď za svojou mamou. Je na -3. a mala by ťa zaučiť."
Prikývla som a vyšla som z jeho kancelárie.
Vyšla som o jedno poschodie vyššie a zamierila do jednej bielej miestnosti, v ktorej pracovala moja mama.
Zaklopala som a vošla som.
Mamina práve ťukala do počítača a vytvárala nejaké grafy.
Bola to celkom štíhla štyridsiatnička s krátkymi šišatými hnedo-ryšavými vlasmi a veľkými hnedými očami, ktoré mala vždy dokonalo namaľované. Podľa mňa sa skôr hodila do nejakej cestovnej kancelárie, alebo do nejakej banky, pretože vyzerá až príliš dobre a má príjemné vystupovanie, čo na nej ľudia milujú.
Otočila sa ku mne a usmiala sa: "No, konečne si tu. Poď, poď", zakývala mi a prisunula ku sebe stoličku na kolieskách, aby som sa k nej usadila.
Myslela som si, ze robí niečo zaujímavé, pretože mi vždy rozprávala vtipné zážitky z práce, keď som bola malá.
No, rýchlo som pochopila, že to bola asi výnimočná situácia, pretože teraz robila hlavne z nejakými grafmi a plánovala cesty časom. Potom to poslala časomercom, ktorí urobili súradnice a poslali vec časom.

Hodinu mi rozprávala o "'pútavom"' tvorení a zháňaní informácii.
Nakoniec som to už nevydržala a stopla ju: "Mami. Fajn. Táto teória nie je veľmi zaujímavá. Keď si o práci rozprávala doma, znelo to fajnovo, pretože to bola prax. Ale tieto teórie...", urobila som grimasu.
Mama sa usmiala a potom našpúlila pery: "No, máš asi pravdu. Fajn. Takže tvojou úlohou bude skôr monitoring a budeš ooobčas cestovať časom", povedala nadšene, až tým nakazila aj mňa.

Nakoniec keď som poobede prišla domov a zvalila sa na posteľ, všetko mi docvaklo.
Zobrala som vankúš a zavrčala doňho.
"Aaaaaaagh! Oni chcú zo mňa spraviť pokusného králika! Čo ak sa nevrátim späť?! Čo ak sa cesta nepodarí?! Čo ak v minulosti niečo zmením a zmením celú budúcnosť...ako v tom filme!!", takto som mierne vyšilovala asi pol hodinu a pochodovala som po izbe hore-dole.
Zrazu som započula zvonček a pribehla k dverám. Otvorila som a pozrela som sa, kto je za nimi.
Na zemi ležal papierik a tak som ho zdvihla a pozrela sa na ten odkaz.
Bolo to tam zas.
Tá podivná adresa:

Waterloo bride 77/4

Čo hovoríte na Patrika? Je dobrý alebo niečo skrýva? A čo ťa adresa? :D