Journey to the future

eeeeeeeee

2.7.2150, 11:30 ráno
"Milujem keď končíme takto skoro", povedala som nadšene.
"Mhm", povedal Henry, jemne naštvane.
"Čo je?", spýtala som sa a dúfala som, že z neho nebudem musieť vytiahnuť tú informáciu ako z chlpatej deky.
"Nič!", odsekol mi, no našťastie pokračoval: "Len..nie je to fér. Ja som sa na túto prácu pripravoval. Roky! No zrazu sa tam objavíš ty a moja šéfka sa zaoberá, len vysvetlovaním najzákladnejších vecí, ktoré ty evidentne neovládaš."
"No prepáč? Ja som biologička a mám na starosti iné veci."
"Napríklad aké?"
Ouui, fakt sa ma opýtal toto?
"Aké? No, ja ti poviem! Mám na starosti celý ten presun do budúcnosti. Mám na starosti správny výpočet všetkých premených, aby si ty", zabodla som prst do jeho hrude", alebo niekto iný prežil tú cestu a nerozsypal si sa na biologický odpad!!"
Vďaka tomuto už radšej sklapol a pokračoval v ceste.
Zabočil do nejakej ulice, odomkol si dvere do domu a zabuchol ich.
"Hm! Hulvát", povedala som do zavretých dverí a pokračovala som ulicou na autobusovú zastávku a potom domov.

Doma som sa ako vždy rýchlo zvalila do postele a so sluchátkami zaspala.
Sníval sa mi vážne podivný sen o dievčati s bielymi vlasmi a modrými očami, ktoré kráčalo po nejakom dvore. Vyzeralo to ako Versailles a vyzeralo to vážne originálne, pretože dievča malo krásne dlhé mohutné šaty z tej doby.
Mala úžasný a komplikovaný účes a malú korunku.
Pozrela sa vyčítavo na mňa a povedala: "Ja som tvoja chyba!"

Vtedy som sa strhla a zobudila.

Pozrela som sa na hodinky: 22:50.
Uff, už zas som zaspala a prespala celý deň.
Zdvihla som sa z postele a išla sa prejsť.
Znova som sa nadýchla sviežeho teplého vzduchu a išla si kúpiť nejakú polnočnú sváču.
Keď som platila pri pokladni za balíček sušienok a sardiniek, objavila som celkom lákavý leták na nočné plávanie v miestnom bazéne.
Potešila som sa tomu, pretože to kedysi zrušili, no znova sa to asi pomaly dostáva do módy. Ako aj letné lyžovanie. To som mala tiež rada.
Zobrala som nákup, leták a s nakune som zaplatila a odišla.
Bola to celkom blízka adresa, asi len dva bloky odtiaľto a aj cena a čas boli prijateľné.

Zahla som teda dvakrát za roh a prešla ulicou do celkom malej modrej budovy, v ktorej sa celkom svietilo.
Vošla som a na recepcii zaplatila. Dali mi kľúč od skrinky a špeciálny dýchací prístroj s oblekom. Plávanie sa vďaka nemu stalo väčšou zábavou a bazény sú konečne väčšie a zaujímavejšie.

Prišla som do obrovskej miestnosti, v ktorej bol bazén veľký ako 3 štadióny.
Natešene som zobrala oblek a nasadila si dýchací prístroj.
Vošla som do vody a začala plávať, aby som si zvykla na stidenú vodu.
Ponorila som sa pod vodu a šow sa mohla začať.
Na dne bazéna boli prekrásne koláre a útesy, až sa ti zdalo, že už nie si v bazéne, ale niekde v oceáne.
Videla som Dory a Nema a ďalšie ry.by.
Zapozerala som sa do diaľky a z toľkého plávania som začala cítiť únavu a klipkala som očami.
Zrazu sa tam zjavil ďalší človek.
Bola to tá mladá dáma zo sna, otočená ku mne chrbtom.
Bolo to zvláštne, pretože mala šaty a nemala žiadny prístroj ako ja.
"Heeej", chcela som na ňu zakričať, no ona bola rýchlejšia a vrhla sa na mňa.
Začala som kričať. Zatvorila som oči.
Vtom ten tlak prestal a ja som otvorila oči. Zistila som, že som len vo vode a vznášam sa späť k hladine.

Obzrela som sa a za sebou som uvidela ďalšiu postavu. Zľakla som sa, že som zase zadriemala a ona sa vrátila. Zapozerala som sa a vydýchla si.
Tentoraz to už bol potápač ako ja.
Vynorila som sa nad hladinu a vyplula dýchací prístroj.
Vyšla som z vody a pobrala sa preč.
Ešte predtým som si všimla, že tá postava bol Henry.
Čo tu robíš?, spýtala som sa samej seba a dúfala som, že ma nezbadal.
"A čo má znamenať tá dáma?",zase som hovorila sama k sebe, "Oh, už nebudem môcť ani slobodne spať? Stále ma bude prenasledovať?"