Journey to the future

ooooooooo

Záhrady Versailles, 1840
Evelyn

"Och bože", zahabkala som a otvorila som oči.
Uvidela som krásnu nočnú oblohu a uvedomila som si, že ležím na chrbte.
Pretočila som sa a uvidela pred sebou plot z kríkov.
"Hm?", podvihla som obočie, lebo to bolo vážne zvláštne.
Postavila som sa a pomaly sa otočila aj na druhú stranu.
"No, to je sila!", zvolala som a rýchlo si prikryla dlaňou ruku.
Pri húpačke ležala nejaká zašpinená kopa šiat, ktoré sa hýbali.
Evidentne v nich bol nejaký človek.
Videla som ako sa chudé a bledé ruky vyhrabali spod látky.
Keď sa človek úplne vyhrabal, skoro som zhýkla, no udržala som sa.
Vypleštila som na ňu oči a pomyslela si- To si ty! Tá princezná zo sna!

No, teraz nevyzerala vôbec honosne a kráľovský. Bola skôr otrhaná a spotená.

Princezná sa opatrne poobzerala dookola, pripla si kopu sukní ku korzetu a rýchlo pribehla ku mne a stisla mi ruku.
Zľakla som sa, pretože som si myslela, že si spomenula a že mi chce ublížiť.
Ona však len zašepkala: "Pomôž mi a odvďačím sa ti."
Schmatla ma a spoločne sme sa rozbehli uličkami pomedzi kríky.

Adeline
Netuším, ako sa tu vzala, no musím si ju so sebou zobrať ako krytie.
Možno, ju nakoniec ani nevyužijem, pomyslela som si a ťahala to podivné dievča, čo padlo z oblohy pomedzi záhrady.
Spoločne sme bežali za mesačného svitu s vetrom o závod.
Keď sme sa už približovali k palácu, rýchlo sme vycupkali po schodoch a prikrčili sa za veľký kvetináč.
Pozrela som sa cez veľké okno do miestnosti.
Bola to jedáleň, v ktorej sluhovia eštelen upravovali stoly.
Vydýchla som si, potiahla som dievča za ruku a rozbehla sa k hlavným dverám.
Prešla som nimi a rýchlo zamierila k prvým schodom, ktoré viedli ku mne.
Už som si chcela vydýchnuť, lebo ma nikdo nevidel a začala som šťastne stúpať po neosvetlených schodoch.
No, zrazu keď som bola na medziposchodí, z dola sa ozvalo hlasne: "Hm,hm!"
Stuhla som, pozrela som sa dole a zároveň som stiahla dievča z oblohy za seba, aby ju dotyčný nevidel.
Na osvetlenej chodbe stála Lady Ma a naštvane dupkala jednou nohou: "Kde? Ste? Boli? Hovorili sme si už raz niečo, o tom vašom skrývaní, princezná."
Naznačila som dievčaťu, nech ostane na mieste a sama som pomaly vystúpila z tieňa a pozrela na Lady Ma.
Tá len zahabkala: "Preboha, vy teda vyzeráte! Roztrhané šaty, zašpinená tvár a blato vo vlasoch?! Čo sa stalo? Uniesol vás niekto?"
Pokrútila som hlavou a snažila som sa vymyslieť dobrú výhovorku.
"Noo", začala som.
Lady Ma medzitým len stisla pery, pretože chcela naznačiť niečo v zmysle, že 'Noo' princezná ako začiatok vety a konverzácie nemôže použiť, no chcela sa dozvedieť, čo sa vlastne stalo a tak ma nechala.
"Oddelila som sa vtedy od vás a od vašej veľmi pútavej hodiny literatúry, kvôli záchrane istej mladej dámy", vysvetlila som zaobalene.
"Mladej dámy?", začudovala sa Lady Ma a ja som túto jej prekvapenosť využila: "Áno, presne tak", otáčala som sa na odchod hore, "No, bohužiaľ, je v rovnako špinavom stave ako ja. Musíme sa ísť najprv umyť a obliecť. Na večeri vám všetko potom vysvelíme", usmiala som sa a keď Lady Ma nereagovala, vystúpila som aj tých pár schodov, ktoré ma delili od dievčaťa na medziposchodí.
Schmatla som ju a rozbehla sa hore schodmi.
Zdola som ešte započula panovačný hlas Lady Ma a jej frflanie na moje správanie.

Evelyn
Prešli sme asi tri ďalšie medziposchodia, keď sa pred nami objavili osvetlené schody.
Bolo to akokeby sme sa vynárali z hrozivej temnoty celého sveta, do jediného svetlého bodu. Tak to určite aj pôsobilo na princeznú, lebo keď otvárala na svetlom medziposchodí dvere do svojej izby, tak sa celá rozžiarila.

Dvere do jej izby boli drevenné a celé povyrezávané do rôzných prírodných ornamentov.
Keď princezná potiahla za medennú kľučku a pootvorila dvere, naskytol sa mi výhľad na jej útulnú izbu.
Bola vážne krásna.
Keby som tu žila, tak by som si tiež vytvorila rovnakú.
Vnútri mala jedno veľké okno s parapetou s vankúšikmi, aby sa princezná mohla pozerať na záhrady.
Ďalej tam mala teplý krb, veľkú vysokú posteľ a stôl s papiermi a perom na písanie.
Rozhliadala som sa po izbe a princezná sa na mňa zatiaľ skúmavo pozerala.
Nakoniec povedala: "Vyzeráš divne, dievča z oblohy."
"Hm, divne?", pozrela som sa na seba a všimla si svoje otrhané rifle a tričko.
Musí jej to pripadať veľmi divné keď sa dievča oblieka do nohavíc.
"Noo, ja", začala som, no ona ma prerušila: "Nevadí. Potom mi všetko vysvetlíš. Teraz sa musíme prezliecť a niečo vymyslieť kvôli Lady Ma. Ona je moja dosť otravná učiteľka a gardedáma", vysvetlila.
"Noo, ja. Ja som sa do tohto nechcela vôbec namočiť. Ja by som najradšej už šla", chcela som z tohto šialenstva vycúvať.
"Čože? Tak pozri, dievča z oblohy. My sme v tom teraz spolu, či sa ti to páči alebo nie. Ak si nechcela so mnou ísť, mala si sa mi proste vyšmyknúť a utiecť. No, keď si až tu, v paláci, tak to určite niečo znamená."
Jasné, ja ti poviem, čo to znamená. Ja som z budúcnosti a len vďaka mne existuješ, aj keď neviem prečo, pomyslela som si a povedala som jej len: "Fajn."
Ona sa zatvárila celkom spokojne a tiež prikývla: "Dobre. Teraz by sme ťa mali nejako obliecť a umyť a..", pokračovala v rapotaní o rôznych jej obľúbených šatách a kozmetike.
Ja som sa zatiaľ pozrela na modré vytapetované steny a prešla rukou po jemne zaprášenom zelenomodrom stolíku.
"Čo si od toho vlastne sľubuješ?", spýtala som sa pozorujúc čiary na stole.
Princezná sa zastavila v jej preslove a zamyslela sa.
Nakoniec povedala: "Neviem síce kto alebo odkiaľ si, no podľa mňa si dosť zaujímavá. Ľudia predsa nepadajú každý deň z oblohy, nie?", usmiala sa.
Ja som sa tiež jemne usmiala a skúmavo sa na ňu pozrela.

Kto je táto rozmazlená, no pritom dobrodružná a chytrá princezná predo mnou?

"Asi nepadajú", odpovedala som jej.