Journey to the future

rrrrrrrrr

1849, Versailles
Evelyn

"Páči sa", povedala Adeline s úsmevom a podala mi Tsubaki.
"Nie, to nie", usmiala som sa tiež na ňu. Zobrala jej kvet a zastrčila jej ho za ucho.
"Nie som ten kvetinový typ, princezná"
"Kvetinový typ?", začudovala sa.
"Hej. Pozri sa do zrkadla. Ty určite ten typ si. Kvetiny ti určite pristanú", podala som jej zrkadlo.
"Uh. Stále mi neni jasné odkiaľ toho toľko vieš", pokrútila neveriacky hlavou a pozrela do dlhého zrkadla v jej izbe.
Ja som stála za ňou a ponad jej plece som tiež videla kúsok svojej tváre.

Zazdalo sa mi, že som za tých pár dni podrástla. Bola som vyššia a o trochu smutnejšia.
Adeline si ma v zrkadle tiež obzerala a zamyslela sa: "Hmm, vyzeráš dosť smutne.
Chýba ti tvoj domov? Chceš si ho nejako pripomenúť?"
"Ja už som si ho pripomenula", pozrela som na Tsubaki v Adelininých vlasoch.
"A kde to je?", napäto na môj odraz v zrkadle pozrela Adeline, presvedčená, že tentoraz už zo mňa tú odpoveď vypáči.
Vzdychla som: "Ešte sme nemali ani jednu hodinu. Čo keby sme dnes začali? Idem sa opýtať Lady Ma, čo už vieš a čo máš ešte vedieť", povedala som a zamierila som k dverám.
Adeline skryvila tvár nespokojenosťou s mojou odpoveďou, no nakoniec pokrčila plecami a sadla si na stoličku, aby si prečesala vlasy: "Hneď sa potom vráť a povedz mi, čo ti povedala, nech môžeme začať."
Pousmiala som sa a stlačila som kľučku od dverí.
No, ešte predtým než som úplne opustila izbu, povedala som Adeline: "No, nemysli si, že pri mne sa budeš flákať. Ver mi. Dokážem byť ešte prísnejšia než Lady Ma."
Adeline pozrela na svoje rukavičky a zarmútene zamrmlala: "O tom pochybujem."
Ustarostene som sa na ňu pozrela a zavrela dvere.

Lady Ma som našla v salóniku ako popíja čaj s kráľovnou.
"Kráľovná", uklonila som sa a vošla som dovnútra.
"Chcela by som sa porozprávať s Lady Ma ohľadom princezninho vyučovania", navrhla som.
"Ale to je už predsa vybavené drahá. Dohodli sme sa, že ju budeš učiť", predniesla usmievavo kráľovná a Lady Ma sa pri jej úsmeve skoro udusila čajom.
"Nie, nie. Ja nemám žiadne skúsenosti ako Lady Ma", začala som brzdiť kráľovnú a Lady Ma na mňa prekvapene pozrela.
"Áno", prikývla som jej, "Chcela by som aby ste ju naďalej vyučovali. Keď s ňou preberiete všetko čo v ten deň potrebuje, až potom si ju zoberiem ja a ešte asi dve hodinky sa spolu porozprávame o rôznych veciach, ktoré ovládam a o jej názoroch", pozrela som sa na kráľovnú, ktorá si práve odpila, "Viete, je to už veľké dievča ako ja. A aj ona musí nastávať nejaký názor a ako budúca kráľovná sa podľa neho aj riadiť."
"Dobre", prikývla Lady Ma, šťastná, že má opäť prácu.
Kráľovná tiež prikývla a povedala: "Od dnes môžete začať."
Uklonila som sa a vybehla som po schodoch späť k Adeline.
Otvorila som dvere a s úsmevom som sa vrútila dovnútra jej izby.
"Adeline?", hneď som zastavila a znervóznela.
Adeline si totiž rýchlo súkala späť rukavice na ruky, no kým si stihla dať tú druhú, prišla som a vyrušila ju.
Vyplašene sa na mňa pozrela a schovala ruku za chrbát.
"Čo to?", spýtala som sa a podišla k nej.

Ona sa zatiaľ dívala nervózne po všetkých stenách jej izby.
"Ukáž", prikázala som a chcela som sa pozrieť na jej ruku.
Adeline najprv váhala, no keď som jej opatrne uvoľnila ruku spoza chrbta, nebránila sa.
Vážne som sa na ňu pozrela a potom ešte vážnejšie na jej dlaň.
Až po zápästie bola jej ruka krásna a hebká. Proste dokonalá.
No, potom na nej mala samé škrabance, odlupujúcu sa kožu a červené popálené škvrny.
Jej dlaň na tom bola asi najhoršie, pretože tam mala obrovskú modrinu, čo hrala všetkými farbami.
Druhú ruku mala takú istú.

"Adeline", zašepkala som a nevedela som odtrhnúť pohľad od jej rúk.
Ona si ich strhla späť k sebe a zafňukala: "Občas začnú veľmi  bolieť a štekliť. Inokedy zas režú a pália. Je to hrozné. Nemôžem kvôli nim spať. Mamina s otcom vždy hovorili, že je to len únava. No, oni nevedeli o mojich rukách.
O nehode, čo sa mi stala, keď som bola ešte malá.
S Lady Ma totiž bola niekedy aj sranda.
Chcela vyskúšať aj domáce práce", pousmiala sa nad spomienkami, "Išlo mi to.
Skoro všetko.
Až raz, keď som sa nesústredila, mi rozhorúčená žehlička padla na ruky.
S Lady Ma sme to rýchlo chladili, no ostali tam takéto chrasty", pozrela sa na ruky a zamračila sa, "S Lady Ma sme sľúbili, že nikomu nič nepovieme. No, ona to brala dosť ťažko.
Potom už totiž nikdy nevymyslela nič nebezpečné a zábavné. Lady Ma sa stala chladnou a úplne striktne dodržiavajúcou pravidlá. Už to nikdy nebolo ako predtým."
"Uh, Adeline", dokázala som povedať len to.
Nakoniec keď som ju tam videla takú bezzbrannú, rozhodla som sa ju objať.
Ona objatie opätovala, trhane sa nadýchla a po lícach jej začali stekať slzy.

U

ff, tak trošku smutnejšia časť :) :'( ale aj také musia byť :D aspoň už viete o jej záhadných rukavičkách :D muhaha a teraz ďalšie častu budu mať už aj iný podtieň. Už ste si asi aj všimli že mi dochádzajú pismenka, takže za chvilu finišujeme :D haadam mi to vyjde ;) :D