Journey to the future

fffffffff

3.7.2150, vo výskumnom labáku cestovateľov času, chodba č. 13, poschodie -4

Celý deň som poctivo Henryho sledovala, no nedal na sebe nič poznať.
Možno dokonca nemá ani nič spoločné s tou podivnou dámou. Vzdychla som si.
To bude asi len moja halucinácia a naviac moja chyba!
Spomenula som si ako na mňa prvýkrát vyčítavo pozreli jej modré oči.
Vôbec netuším kto by to mohol byť. A prečo kontaktuje mňa?
Sme predsa veľmi rozdielne.
Ona má modré oči a biele vlasy. Nosí sa v krásnych šatách a má určite patričnú výchovu.
Ja narozdiel mám hnedé oči a špinavé blonďavé vlasy. Mám naše klasické oblečenie- rifle, čierne tričko a čapicu NY- musíme predsa po tom zemetrasení vyjadriť podporu.

Hmm, čo sa to v poslednom čase deje? Nachádzam podivné adresy, Henry je potápač a skoro každý deň ma kontaktuje nejaká podivná dáma.
Zhrnula som pre seba všetky detaily a nepočúvala som mamu, ktorá celkom rýchlo kráčala vedľa mňa.

Nakoniec sa naštvala a zamávala mi rukou pred tvárou.
Zaklipkala som očami a povedala: "Hm?"
Prísne pozrela: "Nemienim ti to ešte opakovať. No, pýtala som sa, že či budeš o tri dni pripravená na cestu časom?", povedala a pozrela do papierov.
"Mhm, v pohode. Na ako dlho?", spýtala som sa.
Ona pokrčila plecami: "Netuším. Netuším, kde, kam a ani na ako dlho."
"Jupi", povedala som sarkasticky, "A kedy to budem vedieť?"
"Asi až na mieste", pozrela sa na mňa celkom ľútostivo.
Chcela som sa spýtať, čo sa deje, no už odišla inou chodbou.

Zrazu šiel oproti mne Henry s Patrikom a o čomsi búrlivo diskutovali.
Potom Patrik razantne odkráčal a Henry naštvane pochodoval smerom ku kancelárii.
"Čo sa stalo?", spýtala som sa, keď som tiež chcela ísť do kancelárie.
On najprv premýšľal, či sa má so mnou zaťažovať. Nakoniec si vzdychol a povedal: "Nedovolia mi ísť s tebou. Tiež som chcel cestovať, no budem maximálne druhým poradcom."
"Ou", povedala som a mala som sto chutí sa ho spýtať na ten bazén.
Ale vtom mi to trklo: "To preto si chodieval, do polnočného potápania? Aby si sa pripravil na tú únavnú cestu?"
On sa na mňa podivne pozrel: "Ty si ma špehovala?"
"Samozrejme, že nie!", ohradila som sa, "Nudila som sa a rada plávam. Preto som tam včera bola a videla ťa."
On najprv premýšľal, no nakoniec uznal, že táto, asi jediná moja výhovorka z tisíc znie uveriteľne.
"Priatelia?", spýtala som sa a vystrčila ruku.
On zas premýšľal.
"No, taaak. Nebudem tu celý deň", snažila som sa ho popohnať.
On nakoniec prikývol a potriasli sme si rukami.