Journey to the future

kkkkkkkkk

Sedím zviazaná pri dverách v Psychiatrickom ústave.
Ja viem, znie to asi dosť divne, no ten psychopat tu nie som ja.
Je to určite niekto v tom čiernom plášti, čo ma zviazal.
Otvorila som oči a zamračila sa: "Mhmmmm. Hjh. Mmm!"
Začala som hovoriť, no samozrejme som mala zapchaté ústa nejakou handrou.
Neznámy mi oslobodil ústa, no ja som sa na neho len mračila.
Nakoniec som povedala: "Uh. Netuším, kto ste a ani čo odo mňa chcete, no ja som len mladá gymnazistka, ktorá sa stratila", snažila som sa ho presvedčiť a vykrútiť sa z tejto šlamastiky.
Muž sa zasmial a povedal: "Netušil som, že si taká dobrá klamárka. Keby som ťa nepoznal, bol by som ti aj uveril."
Prekvapene vzdychnem, pretože už spoznám, komu patrí ten hlas.
"Patrik?"
On sa usmeje a vyzlečie si plášť: "Pre tento tvoj výraz stálo za to, dať si plášť."
"Ale, ale", habkám, lebo tomu nemôžem uveriť.
"Prečo? Ako?
Vidím v tvojej tvári ako ti na um prichádzajú rôzne otázky, obvinenia a teórie. Je to priam fascinujúce", zaškerí sa úsmevom, na ktorý nie som u Patrika zvyknutá.
Už si to však v hlave začínam domýšľať: "Takže všetko bol iba trik", posmutnela som, "To cestovanie časom som nemala robiť.
Nenajali ste si ma kvôli mojim schopnostiam, ale kvôli tomuto?", poobzerala som sa okolo seba, "Ale. Aj tak to nedáva zmysel."
"Noo, drahá", sadol si na stôl pri počítači, "Skús na niečo príjsť. Skús upodozrievať všetkých, ktorých poznáš. Skús sformulovať tú najbláznivejšiu teóriu a vedz, že práve ona bude pravdivá."
Ja si teraz na chvíľu odmyslím, že je môj potencionálny vrah, manipulátor a šialenec a skúsim sa zamyslieť.
Všetky teórie mi bohužiaľ vlejú do očí slzy.
Patrik sa spokojne usmeje: "Noo? Počúvam."
Zaháňam slzy a ptiškrteným hlasom  hovorím: "Bola to ona? Celý ten čas? Moja mama?!!"
"Heuréka!", zvolá Patrik, "No, a teraz mi povedz prečo?", spýta sa ako profesor na skúške a čaká na odpoveď.
Spomeniem si ako mi gratulovala a vítala v práci a konečne som si začala všímať všetky podivné správania, ktoré mala, keď s ňou pracoval Patrik a na jej smutný pohľad keď mi hovorila o misii a o tom, že nevie kam idem.
"Takže, ona vedela kam ma ideš poslať?", nepotrebovala som ani odpoveď a hneď som sa spýtala, "Čo so mno chceš?! Čo so mno chcete obaja?!!!"
"Myslím, že by si sa mala pýtať- Čo so mnou chcete všetci traja?", ozvalo sa spoza dverí, ktoré sa otvorili a spoza nich vyšiel...Henry.

Teraz som zavrela oči a pousmiala sa zase ja: "To som si mohla myslieť", zafufňala som.
Zdvihla som k nemu pohľad: "Len som dúfala, že si sa zmenil a mal ma skutočne rád. Vieš. Začali sme byť priatelia", znova som sa pousmiala, "No, to by som asi nemala byť taká slepá k falošným úsmevom!", zaštekla som po ňom zúrivo.

"Ale drahá. Nebuď taká dramatická. Tu nejde o nič také ako si myslíš", pretočil očami Patrik.
"Oo vážne?", zatiahla som a moje obočie sa zdvihlo raketovou rýchlosťou, "Ja mám totiž pocit, že vy! Vy ste to najhoršie, čo ma mohlo stretnúť."
Namierila som prst na Henryho a zvolala:
"Faloš!"
Potom na Patrika:
"Podvod!"
A pozrela sa do stropu, mysliac na mamu a už tenším hlasom povedala:
"A zrada.."
Potom som svoj najzlostnejší pohľad vrhla na dvoch väzniteľov a vystrčila som bradu, aby som ukázala, že sa ich nebojím.
Už nikdy sa nebudem báť!, pomyslela som si a spomenula som si na strašidelnú príhodu z doby, keď som bola ešte malá.
✴✴✴

Mala som asi tri roky a krčila som sa v rohu izby.
"Mamiiii!", zakričala som, no nie dostatočne hlasno, pretože bola priďaleko.
Kedysi sme totiž bývali v dosť veľkom a strašidelnom dome.
Mama mi pridelila veľkú izbu, v ktorej som sa mohla cez deň skrývať a hrať sa na Bludisko.
Bolo to cez deň suprové. Mohla som hľadať cestu k dverám pomedzi spletité chodbičky zo skríň, stolov, stoličiek a kvetináčov s rastlinami.
No, v noci sa táto sieť Bludiska stala nepreniknuteľnou bariérou plnou strašidiel a tieňov.
Do izby prúdilo jediné malé svetlo v podobe okienka, ktoré osvetlovalo veľké listy jednej rastliny.
"Aaa", zakričala som, keď sa zdvihol vietor a tiene listov rastliny sa za mnou začali naťahovať.
Zaspätkovala som k stene a v rukách silnejšie zmačkla sivú starú plyšovú mačku, Micku.
"Neboj sa Micka", utešovala som ju- seba a sadla si do rohu izby na mäkký koberec, "Sme spolu a mamina nás určite za chvíľu začuje. Musíš mi len pomôcť a kričať hlasnejšie. Dobre?", spýtala som sa plyšového zvieratka a zakývala jej hlavou ako odpoveď.
"Dobre", spokojne som sa usmiala a zakričala: "Mamiiiiiiiiiiiiii!!"
Dvere izby sa zrazu otvorili a do miestnosti vpustili žiarivé teplé svetlo s tieňom nejakej ženskej postavy.
"Čo je, srdiečko?", spýtala sa a pozrela sa smerom k posteli, čiže na opačnú stranu, kde som bola ja.
"Tu som!", zamávala som na ňu z opačného kúta a jej hlava sa hneď posunula o pár metrov doľava.
"Och", vzdychla a pochopila.
Podišla ku mne a zobrala ma na ruky.
Bola som zase v bezpečí mamy. Zavrela som oči a spokojne si odfukla.
Uložila ma do postele, zhasla a usmiala sa: "Už sa neboj. Neni to nič hrozné", povedala a pobozkala ma na čelo.
Počula som ako odchádza z miestnosti a ja som sa spokojne so zavretými očami usalašila v posteli.
Moja zvedavosť však zvíťazila a oči som znova otvorila.
"A!", prikryla som si ústa, lebo som nechcela, aby ma mama znova videla ako sa bojím.
Rozšírili sa mi oči, lebo som si bola istá, že v rohu mojej izby je určite nejaká tmavá postava a chce ma postrašiť.
A naviac. Vietor stále neprestal a tak sa mohutné listy stromov, tvarované ako ľudské hlavy, stále ku mne natláčali.
A aby to nestačilo, nepomáhali ani suché konáre tých stromov, ktoré sa zas natŕčali ako dlhé vrásčité ruky.
Bolo to proste strašidelné, a tak som rýchlo zobrala Micku a sklonila sa pod perinu.
✴✴✴

Táto časť je venovaná jednej statočnej a hlavne neživej osôbke, ktorá ma celé roky úspešne bráni pred prízrakmi v temnote.
Micka,
si najlepšia mačka akú si človek mohol v hrabáku za 20korún kúpiť. :D