Journey to the future

mmmmmmmmm

24.10.2077, Psychiatrický ústav
Evelyn

Nebudem sa báť.

Nebojím sa!, povedala som si spútaná na zemi, zatiaľ čo sa na mňa škerili dva veľké živé prízraky v podobe Henryho a Patrika. Nevšímala som si ich a sústredila sa len na seba. Nakoniec som im ešte povedala: "Stále však nechápem čo to tu dočerta robíte!!", urazene som sa na nich oborila a im zmizol z tváre posmešný úškrnok.
Pozreli na seba a Patrik už s vážnejšou tvárou začal hovoriť: "S tvojou mamou sme v týme ešte tajnejšej organizácie než sú časomerci."
Henry ho prerušil: "Sme čosi ako dvojitý agenti."
Patrik naňho zvrchu pozrel a pokračoval: "Máme za úlohu skontrolovať čas a realitu a zistiť či sa niečo nerozbilo."
"Čas je totiž krehký, no zároveň je aj ťažko zničiteľný", doplnil Hanry.
"Hej. No, a my dostávame informácie o ľuďoch, ktorý porušili nejaké pravidlá a urobili niečo čo tento čas poškodí a zmení.
Vieš, párkrát sa nám stalo, že sme museli napraviť chybu nejakého týpka, ktorého sme museli", nakoniec sa Patrik rozhodol pre celkom zložité slovo, "zdiskreditovať."
"Takže ste ho zabili", zhrnula som a čakala na ich reakciu.
"Aj tak by sa to dalo povedať", namrzene povedal Patrik a z vrecka vytiahol nôž.
"Nerád to robím drahá, no ty si bola určená ako ďalšia nepríjemná prekážka v harmonickom plynutí času", znova zaobalene povedal Patrik a približoval sa ku mne s nožom.
"Tak toto už vôbec nechápem", zavrtela som hlavou a snažila sa ešte naťahovať čas, "Prečo ma chcete zabiť? Stačilo len povedať- Hej ty! Už sa nikdy viac nepribližuj k stroju času a mimochodom, máš výpoveď."
"Tú výpoveď máš tak či tak", pokrčil pleciami Henry a začínal zapájať stroj času, aby sa vrátili späť.
"Hej. Mimochodom, škody čo sa cestovateľom urobia počas ich misie nehradíme."
"Vy ste šialení", zhodnotila som a zviazaná som sa nejako postavila.
"Vieš koľké vraždy sme už urobili? To neni šialenstvo. Je to len praktickosť", prevrátil oči Patrik a s nožom v ruke ma tisol na plošinu stroja času čo sa práve zahrieval.
Vzdychla som a aj keď som nemala žiadnu šancu premôcť dvoch dospelých chlapov, vrhla som sa celou svojou váhou na Patrika.

Predsa tu neumriem len tak! Bez boja! , pomyslela som si, usmiala sa a padla na Patrika ako hŕba zemiakov. Sáčok zemiakov? Pytel zemiakov? Vrece zemiakov!
Narazila som na nôž a prerezala si putá. Rýchlo som znova vyskočila na nohy, no nie dosť rýchlo, pretože Patrik ma stisol za ruku a stiahol späť na zem.
Dal mi ruku za hlavu, aby som sa nemohla hýbať a skríkol na Henryho nech si pohne.
Henry doťukával posledné inštrukcie a stroj času začal vybrovať.
Patrik ma postavil, no ruky som mala stále za chrbtom.
"Už sa o nič nepokúšaj!", sýkol na mňa a ja som radšej porazene zvesila hlavu.
No, keď sme šli okolo počítača, dupla som Patrikovi na nohu a sotila ho lakťami k Henrymu.
On sedel ešte stále pri počítači a doťukával posledné veci.
Keď naňho zrazu spadol Patrik, Henry prešiel celou dlaňou po klávesnici a zmenil všetky zadania, až stroj času zapraskal.
Patrikov pád zbrzdilo Henryho omráčené telo a Patrik sa hneď hnal späť ku mne.
"Pôjdeš späť! Do našej doby! A nebudeš robiť problémy!", prikázal, zatiaľ čo ma chmatmi znova uzemnil.
Tentoraz som mala znova ruky za chrbtom a Patrik ma držal pod krkom, aby som sa nemohla mykať.
"Arr", zavrčala som a skríkla som, "Problémy vám určite ešte narobím!"
Začala som sa mykať ako divá, až ma Patrik musel chytiť oboma rukami okolo pása.
To som práve potrebovala a nohami som sa po ňom vyštverala a vymrštila sa.
Patrika som odhodila do zadu a sama som sa zvalila znova na hŕbu počítačov.
No, tentoraz ešte prudšie a drsnejšie, pretože znova nepríjemne zapraskali.
Patrik sa znova nevzdával a premeriaval sj svoju obeť, čiže mňa.
"Tvoja mama nás nevarovala, že budeš robiť takéto problémy. Vždycky si totiž bola poslušná návnada", zaškeril sa a na mňa to zapôsobilo, akokeby niekto zapol elektrinu.
Zvráštila som tvár a začala si držať päste, aby som po ňom nevyštartovala príliš skoro: "Táto návnada ti teraz predvedie, čo všetko dokáže!", pozrela som sa naňho svojim najškaredším, najodsudzovanejším pohľadom a keď sa jemne mykol od strachu, vyštartovala som.
Vrhla som sa naňho a päsťou som ho odhodila, znova do chudáka počítača, ktorý naposledy nebezpečne zapraskal.
Nedokázala som zabrzdiť svoj rozbeh, a preto som plnou rýchlosťou vrazila do predmetu, ktorý stál hneď za odmršteným Patrikom.
Na moju smolu, to bol stroj času, ktorý sa práve zapínal vďaka poškodenému počítaču, na plný výkon.
"Aaaaa", zkríkla som, zakrila si rukami tvár a kútikom očí som sa ešte stihla pozrieť a zaškeriť sa na dobytých Patrika s Henrym.
Za pár sekúnd som preletela nad strojom času, nad ktorým sa vytvorilo veľké silové pole.
Preletela som polom, v ktorom som sa skrúcala od rôznych typov bolestí a oči mala radšej stále zatvorené.
Nerada by som totiž videla ako asi vyzerá moje došklbané telo a celý pokrútení vesmír okolo mňa.

A tu určite ostanem navždy, pomyslela som si smutne, pokazila som stroj času. A čas my to určite takto vrátil. Veď predsa už som mala byť mŕtva.
Postupne som cítila ako ma vesmír stále sťahuje a naťahuje, až nakoniec som ostala visieť a vznášať sa vo vzduchoprázdne.