Journey to the future

yyyyyyyyy

"Somarina!
Tomu neverím. To by neurobili!", vykrikovala staršia paní, paní Threadbare.
Sedeli sme všetci za stolom v jedálni, ktorú už služobnictvo, ktoré prežilo celkom poupratovalo.
Za stolom sedela Adeline, ja, generál Arnold Bigote s manželkou, paní Threadbare s vnučkou, Lady Ma, minister vnútra William Globusy a ekonóm Richard Faith s manželkou.
Paní Threadbare sa práve rozčuľovala nad upodozrievaním Anglicka z takéhoto nehanebného činu.
"Anglický kráľ je môj synovec. Mám s ním dobrý vzťah, videli sme sa pred mesiacom. On by niečo také nespravil."
"Máme dôkazy, že to boli Angličania. Nemusí za tým byť zrovna váš synovec, no chceme ho poprosiť, aby túto vec vyšetril a vrátil nám našu sestru", povedala Adeline a pozrela na mňa.
Ja som prikývla a videla ako si pani Threadbare sadá už spokojnejšie na stoličku, z ktorej pred pár minutami vyletela ako štípavá osa, čo chce brániť svojich príbuzmých.
"Napíšem mu list, nech urobí ako ste mu povedali", nakoniec povedala, zvesila hlavu a začala premýšľať nad jej záležitosťami.
"Prepáčte paní Threadbare, ale list od vás by to nevyriešil", pridala sa k debate Lady Ma.
"Pošlem mu urgentnú pečať a bola by som najradšej keby sme sa o tom porozprávali osobne", navrhla Adeline a oprela si lakte o stôl, "List by ho mohol len uraziť. V takychto medzikrajových veciach sa musí jednať opatrne a uhladene, aby si nebodaj nepomyslel, že chceme vojnu."
Všetci v miestnosti prikývli a Adeline mi pokynula, aby sme spoločne vošli do kráľovej pracovne pre pečať.
Napísali sme kráľovi krátky vzkaz a dali ho spolu s pečaťou, podľa mňa našemu najvernejšiemu strážcovi, ktorý bol s nami vtedy v úkryte a ktorý ho pôjde zaniesť.
Vyšli sme pred palác a pozorovali ako nasadá na koňa.
"Dievčatá", zavolala na nás Lady Ma a my sme sa otočili k nej.
Muselo to vyzerať efektne. Dve dokaličené princezné, čo dokážu pokračovať v boji aj keď je ich kráľovstvo zdevastované.
"Lady Ma?", opýtala som sa a ona povedala: "Mala by som ísť s ním. Niežeby som mu neverila, no mám pocit, že by som mala."
S Adeline sme sa na seba pozreli a nakoniec prikývli.
Lady Ma si tiež dala zavolať koňa a úctivo natiahla ruku k strážnému, aby jej dal pečať s listom.
"Ona je tá najkopentnejšia", zasmiali sme sa s Adeline, keď odcválali.
Nakoniec sme však zvážneli: "Dúfajme, že nás kráľ bude brať dostatočne vážne a nezačne vojnu. Sme predsa dosť slabý."
Pritakala som: "Presne. Toho sa bojím aj ja. Nemáme podporu ľudí, kráľ je mrtvý a naši vojaci nám podľa mňa neveria", zhrnula som to.
Adeline sa na mňa pozrela: "Tak tieto veci, by sme mali čo najskôr napraviť."
"Máš plán?", uškrnula som sa na ňu.
"Skôr nápad", pokynula mi, aby sme sa vrátili dovnútra a sadli si za stôl k ostatným.
"Pán ekonóm. Ako je na tom kráľovská pokladnica?", oslovila pána Faitha.
"Máme v nej dostatok na obnovenie paláca a zdevastovaného okolia", odpovedal pyšne, no aj trochu sklamane a tak niak rezignovane.
"Na to som sa nepýtala. Chcela by som totiž zistiť, či máme dosť na jedlo pre ľudí v meste.
Chcela by som im totiž pomôcť", generál chcel už protestovať, no Adeline ho nenechala, "Potrebujeme ich podporu. Ak budú držať s nami, Anglicko nás nenapadne. A chcela by som ešte vedieť, či máme dosť financii aj na výzbroj a naverbovanie nových vojakov a stráži.
Ďalej, musíme rátať s možnosťou, že tá spomínaná vojna vypukne. Prepáčte pani Threadbare, ale pochybujem že by si váš synovec a akýkoľvek kráľ nechal utiecť takúto príležitosť", povedala smerom k paní, "A teda, chcela by som dať na stôl mapu, zabezpečiť okolie tejto miestosti, ktorú teraz vyhlasujem za strategickú a poradnú",
ukázala na všetkých v miestnosti, "Teraz sme tým, jediná šľachta z francúzskeho dvora, ktorá prežila a ako tým sa nesmieme zradiť. Každý z vás naviac bude mať určite nejakú povinnosť a úlohu, takže od vás žiadam diskrétnosť pred hocikým."
"Hm. Princezná je múdré takto vravieť?", spýtala sa manželka generála a hľadala pomoc u manžela a prekvapivo aj u mňa.
Ja som jej však rázne pokrútila hlavou a manžel ju začal ignorovať.

Faith, ktorému bola pôvodne daná Adelinina otázka sa už toľko nemračil a vyzeralo to akokeby ožil.
"Keďže som pôvodom z chudobnej rodiny, tak takéto rozhodnutie vašej výsosti budem len podporovať. A myslím, že v pokladnici bude dostatok financii. Vždy tam bol.
Dokázali by sme zabezpečiť potravu celému Francúzsku na tri dni a vyzbrojiť stráže a stále by nám ostalo."
"Dobre. Tak to urobte. Do každého mesta dovezte veľký voz plný chleba, mäsa a zeleniny a porozdávajte ho. Naviac im oznámte, že situácia v zámku sa zmenila a že znižujeme dane. Povedzte im že čakáme na odpoveď ohľadom vojny od Anglického kráľa a upozorníme ich na akúkoľvek hrozbu!"
"Princezná!", zvolal generál a minister Globusy.
"Je to rozumné?", spýtal sa Globusy a princezná hneď pokrútila hlavou.
"Nemienim o tom ani diskutovať. Všetko som vám vysvetlila. Potrebujeme podporu ľudí. Situácia v tomto kráľovstve bola skoro katastrofálna a viedla k povstaniam."
Vtedy sa skoro všetci zamysleli a nakoniec prikývli.
Niektorí však samozrejme mierne naštvane, pretože im asi už došlo o čo nám ide.
O prevrat moci!