Journey to the future

ppppppppp

Versailles, 1840
Adeline

"Fajn. Už vyzeráš normálne. A toto tvoje, oblečenie, prosím ťa zahoď", prikázala som dievčaťu.
"Načo prosím ťa? Ja sa tu len navečeriam a odchádzam", odpovedalo dievča, ktoré stálo pred mojim zrkadlom a obzeralo sa v nových šatách, ktoré som jej požičala.
Boli dlhé a tmavomodré.
Pozorne som sa na ňu zadívala.
Boli sme si celkom podobné, až na to že ona mala hnedé oči, tmavšiu pleť a špinavé vlasy. Ona tak celkovo pri mojej bledej pleti, bielych vlasoch a modrých očiach vyzerala špinavo.
Ale inak sme vyzerali ako sestry.
"Čo sa tak pozeráš, princezná?", otočilo sa dievča.
"Nie som len princezná", vzdychla som, "Volám sa Adeline."
Dievča sa pousmialo: "Teší ma. Ja som Evelyn", vystrelo ruku.
Ja som sa na ňu nechápavo pozrela.
"Tam odkiaľ pochádzam sa vždy pri zoznamovaní potrasie rukou", pousmiala sa.
Nakoniec som prikývla a potriasla jej rukou.
Síce vyzerala špinavo ako moji poddaný, no ruky mala hebké ako ja.
Bolo to divné.
Ako niekto môže byť poddaný, no zároveň princezná?
Je čím viac, tým podivnejšia.

"Fajn! Tak poď", prikázala som a s Evelyn sme vyšli z mojej izby.

Evelyn
Otvorili sa dvere a s Adeline sme vstúpili do siene s mohutným stropom a lustrom.
Vybrali sme si dve stoličky vedľa seba za stolom.
Pozorovala som úplne všetko okolo seba.
Bolo to vážne krásné.
Na stole bolo strašne veľa zlatých príborov a tanierov a vyšívané obrusy.
Zrazu sa otvorili dvere na druhej strane, od tých ktorými sme prišli my a vstúpila nimi urodzená dáma.
"Dobrý večer", slušne pozdravila a sadla si za stôl.
"Dobrý večer", odzdravili sme.
"Drahá Adeline, koho to máš?", opýtala sa milo a falošne sa usmiala.
Adeline jej práve chcela odpovedať, keď z dvier medzi Adelininými a jej maminými, vošiel mladý pán a za ním Lady Ma.
Stále mu niečo energicky hovorila a on ju úspešne ignoroval.
Pán si sadol za vrch stola a Lady Ma vedľa dámy.
Adeline mi pošepkala: "Ak nevieš, tak tá dáma je moja mama, Mária Antoinetta.
A pán je môj otec, francúzsky kráľ, Ľudovít 16."
Prikývla som a sústredila sa na dianie za stolom.
Lady Ma práve hovorila s kráľom: "Naša milovaná princezná sa dnes zase zatúľala a hovorila, že až pri večeri vaším veličenstvám a mne vysvetlí, čo sa vlastne prihodilo?"
Všetky oči sa teraz upreli na Adeline a tá im s úsmevom spustila verziu, ktorú mi už v izbe povedala.

"Šla som s Lady Ma, keď ma zrazu zaujal jeden kvietok v záhrade.
Nevšimla som si bohužiaľ veľkú jamu a nebyť Evelyn, spadla by som do nej.
Lady Ma pamätáte? Hovorili ste mi o Kaméliách a tá červená kvetina bola vážne krásna, ako ste spomínali", falošne sa usmiala Adeline na svoju až príliš akčnú opatrovníčku.
Lady Ma sa zatvárila povýšenecky: "Presne. Je to krásny kvet. No, nabudúce buďte prosím opatrnejšia, princezná."
"Samozrejme. No, ako sa poznám, zase sa mi niečo zlé prihodí", povedala so smutnosťou najlepšej herečky.
"Čo teda máš v pláne?", spýtal sa s otcovským úsmevom kráľ.
"Keďže ma drahá Evelyn tak chrabro zachránila a sama sa pritom vystavila nebezpečenstvu, rada by som ju menovala svojou ochrankou", slávnostne s úsmevom povedala Adeline.
Mária sa zatvárila celkom kyslo, Lady Ma sa ešte nespamätala z jej svetlej chvíľky pred kráľom a kráľ nad tým pokýval hlavou.
Mária sa však hneď spamätala a panovačne sa spýtala: "Evelyn. Odkiaľ vlastne ste?", spýtala sa a zakusla sa do predjedla, ktoré práve doniesli sluhovia.
Ja som uprela na kráľovnú celkom ľadový pohľad, no potom som si uvedomila, že takto to nepôjde.
V tomto svete žijú dámy zvyknuté na luxus a milé vystupovanie, a tak sa im bohužiaľ musím prispôsobiť.
Prehodila som si vlasy za chrbát a usmiala sa na Máriu: "Pochádzam s celkom ušľachtilej rodiny na juhu Francúzska.
Bohužiaľ náš dom vypálili a všetkých okrem mňa zabili.
Odvtedy sa túlam krajinou a snažím sa ľudom pomáhať, aby sa im nestalo rovnaké nešťastie ako mne."
"To je milý príbeh, ale.
Čo ste robili vnútri Versailleských záhrad?", spýtala sa nevraživo Lady Ma.
S Adeline sme na seba pozreli a ona im odpovedala: "Bola tu len na získanie práce.
Záhradník hľadá pomoc, keďže jeho otec zomrel."
"Och, áno", zapojil sa rozmýšľajúci kráľ, "Kto by mal predsa vedieť viac o záhrade ako naša princezná, nie?"
Adeline sa dotkla svojich bielych rukavičiek, ktoré máva stále na sebe a usmiala sa na svojho otca.
Služobnictvo oznámilo ďalší chod.
A po ňom, ďalší.
A po ňom, ďalší.
A po ňom, hlavný chod- restovaná panenka s fazuľovými strukmi.
A po ňom ďalší- Steak Chataubrand.
A po ňom dezert- Créme brillé.
Potom sa spoločne presunuli do Salónika na hru kariet.
"Viete hrať, drahá?", spýtala Mária.
"Samozrejme", odpovedala Evelyn s iskrou v oku.
"Fajn. Tak poďte", prikázala kráľovná a sadla si za kartový stôl.
Zamiešala karty a rozdala.
"Žolík je môj obľúbený", priznala Evelyn a ja som si vedľa nej sadla.
Pozrela som do jej štrnástich kariet.
Mala tam žolíka a celkom dobré postupky.
Chcela som sa pozrieť aj do pätnástich kariet, no hra sa už začala.
Mama vyhodila kartu a Evelyn si potiahla z kopy a tiež vyhodila.
Takto to šlo asi ďalších päť kôl.
Potom sa kráľovná vyložila a ostala jej jedna karta.
Evelyn sa pousmiala a zobrala najspodnejšiu kartu z kopy.
Kráľovná na ňu vypúlila oči.
Zobratie spodnej karty totiž znamená, že zatváraš z ruky.
Evelyn sa teda vyložila a poslednou kartou spod kopy zavrela.
"Och. Načo si si ju vôbec brala, keď si mala také skvelé karty?", spýtala sa urazene kráľovná a pleskla jej poslednú kartu na stôl.
Evelyn sa zasnila: "Naposledy som zatvorila z ruky ešte s mamou a otcom v našom dome. Chcela som si na nich znova spomenúť", povedala a usmiala sa na nervóznu kráľovnú.
Ja som sa zahniezdila na stoličke a zachránila situáciu: "Rozdajte aj mne dámy", pousmiala som sa a ony mi opätovali nervózne úsmevy.
Kráľovná získala znova energiu do hrania a rozdala všetkým trom.