Journey to the future

dddddddddd

1.7.2150, večer
Hneď som sadla za laptop vyťukala v mapách adresu Waterloo bride 77/4. Našťastie som sa pomýlila a dala som namiesto 4 dvojku.
Ukázalo mi celkom pekný milý domček, vedľa ktorého bola obrovská záhrada.
Skúsila som to teda znova, no našlo mi len tú záhradu.
"Hmm, divné", zahmkala som, pretože som pochybovala žeby niekto poukazoval na tú záhradu.
"A aká náhoda. Práve keď začnem pracovať pri stroji času, niekto mi dá adresu, na ktorej kedysi býval....", povedala som si a začala som vyťukávať históriu toho miesta.
Našlo mi, že tam bol pred sedemdesiatimi rokmi psychiatrický ústav, no museli ho zrušiť, kvôli nesplatenej hypotéke majiteľa.
Predtým a ani potom tam už nikto nič nestaval.
"Musím sa tam ísť pozrieť!", rozhodla som, "No nie v tomto storočí. Musím sa vrátiť do roku... 2150-70= 2080... do roku 2080!", vypočítala som a usmiala som sa.
"Skúsim nejako maminu presvedčiť", rozhodla som a nemohla som sa dočkať zajtrajšieho dňa v práci.

2.7.2150, ráno
Stála som pred automatom na kávu na najnižšom poschodí našeho inštitútu a čakala na tretiu kávu, ktorú mal práve v moci kávovar.
Zariadene zabzučalo a ja som vytiahla ďalšie Presso.
Mala som ich pre mamu, Henryho a Patrika.
Henry bol mamin nový stážista, ktorý prišiel až dnes ráno na rozdiel odo mňa.
No, boli sme asi rovnako starý a na ďalší rozdiel odo mňa, on je originál vyštudovaný dejepisár ako mamina.

Prišla som do kancelárie a podala pressá všetkým, ktorý sa skláňanli nad našimi dôležitými mašinkami, čiže nad strojmi času.
Možno, by ste si ich predstavili ako obrovské sprchové kúty s nejakými páčkami a dverami a možno divnými svetlami, no v podstate to bola len dlhá podlhovastá interaktívna doska zapojená jedným drátikom do počítača.
Bolo to celkom spratné a zmestilo sa to aj do malého kufríka, pretože neodbornému oku sa zdalo, že je to len počítač so zapojeným tabletom.

Dnes sa testujú len súradnice a hĺbka miery časového rozpätia, alebo inak povedané, koľko do minulosti sa to dá?
Samozrejme, že až do doby dinosaurov sa nedá premiestniť, no zatiaľ to dokážeme až o dvesto rokov.

"Takže, kam sa bude cestovať?", spýtala som sa a nakukla do počítača.
Odpovedal mi Henry: "Dúfajme, že do Zimbabwe v roku 2090. Bola tam celkom veľká oslava nového roku, takže to bude ľahko spoznateľné."
Super! Je to len desať rokov od dátumu, ktorý potrebujem ja!, pomyslela som si.
No, počkaaať!

"Čo to tam ešte vyťukávaš?", spýtala som sa a pozrela som na monitor.
"Veď potrebujeme presné ukotvenie času, takže presný dátum: 1.1.2090 o 1:01."

Ouč, presný čas. Na to som zabudla. Ale keďže sa chcem ísť pozrieť na istú budovu, čo nepretžite funguje, taký presný čas mi môže byť ukradnutý, nie?, znova som si pomyslela a zo zamračenia vyčarovala úsmev.

Milujem keď mi veci vychádzajú, pomyslela som si a pozorovala som stroj času, ktorý práve preniesol nejaké jablko do roku 2090.

"Ako zistíme, že sme sa trafili?", spýtala som sa zas. Možno som vyznela otravne, no fakt ma to zaujímalo a naviac, o týchto veciach som nevedela ani.... nič.
"Jablku sme dali ešte osobné súradnice naviac, aby sa objavilo na presne stanovenom mieste, z ktorého budú veci v budúcnosti vystavené v múzeu, pretože tam vypukne veľký požiar a jediné, čo sa zachová budú okuliare, pár mincí, malá lyžička a teraz už aj jablko", odpovedal mi tentoraz Patrik, "Musím už ísť. Prajem vám príjemný a efektívny deň", poprial nám a odcupital hore schodmi.

Mamina doťukala ešte pár inštrukcii a poslala ich nejakým technikom alias časomercom.
Tí to vyhodnotia, zatiaľ čo mi stihneme položiť na stroj času jablko, ktoré sa za pár minút presunie o... o veľa rokov, do roku 2090.
"A teraz to ideme skontrolovať do toho múzea?", spýtala som sa, nadšená z možnej exkurzie.
"Nie. Nemusíme nikam chodiť. Stačia nám staré noviny z toho roku, kde bol obrázok všetkých vecí", povedala mamina a vytiahla staré zažltnuté noviny, na ktorých bol obrázok okuliarov, mincí, lyžičky a aj nášho zeleného jablka.
"Ooo, je to tam", povedal s radostou Henry.
"Ooo, noviny!", povedala som zas ja, lebo to bol dosť vážna vec.
Kvôli novinám, čiže papieru sa rúcali stromy a na Zemi nebol dostatok kyslíka, a preto všetky informácie museli byť elektrizované a ľuďom podávané elektrickou formou.

Začali sme s Henrym zapisovať nejaké údaje a vypisovať protokoly o ceste časom a začali sme študovať nejaké materiály na presun živého tvora.
Za asi dve hodiny sme to mali hotové, takže som sa spýtala.

"Takže, čo teraz?", spýtala som sa plná očakávania.
"Teraz pôjdeš pekne domov a ak chceš odprevaď Henryho, ktorému už práca skončila tiež", povedala s úsmevom.
Nasadila som urazený výraz: "Vieš, že niekedy je divné, že moja šéfka je mama? To ma môžeš komandovať dvakrát! Aj po práci a aj cez prácu", zamyslela som sa nad nespravodlivostou jej moci.
"Presne tak", nasadila ešte väčší úsmev, "Šup, šup domov! Obaja!", zavelila.

Prikývli sme a vyšli sme schodmi na povrch a späť do sveta.